Anita Kajlichová: V Cannes 1962 sme boli nominovaní na Zlatú palmu

V autentickej výpovedi odhaľuje atmosféru festivalu i stretnutia so svetovými hviezdami. Jej spomienky prinášame ako výnimočný pohľad do histórie očami Piešťanky, ktorá sa ocitla v centre svetového filmového diania v čase železnej opony. Svoj fantastický výlet do západnej krajiny z vtedy komunizmom zmietaného Československa opisuje úprimne a farbisto.

Sú prvé mesiace roku 1962 a je cítiť určitý rozruch na chodbách divadla Laterna magika. Ako mnohí vedia, je to experimentálne štúdio Národného divadla v Prahe a ja som uprostred hrania mojej druhej hlavnej roly. Po Expe sú to Hoffmannove poviedky.

Režisér prichádza rozrušený do mojej šatne – vraj film Muž z prvého storočia, v ktorom hrám hlavnú úlohu, jury (porota – pozn. red.) pre Filmový festival v Cannes vybrala do súťaže o hlavnú cenu – Zlatú palmu. Dvaja hlavní predstavitelia musia byť na festivale. Film má jedinú hlavnú ženskú rolu – to som ja – a so mnou vyberajú Miloša Kopeckého. Z dôvodu zásadného nesúhlasu s istou činnosťou som prekvapená, že budem cestovať na Západ, no vraj porota si ma žiada. I tak sa čierne mraky, ktoré ovplyvnia, ba určia ďalšiu strmú cestu mojím životom, zbierajú nad mojou hlavou.

Nastanú prípravy: rozhovor s generálnym riaditeľom Československého filmexportu. Zdá sa, že je so mnou spokojný – môžem reprezentovať. Čo už táto politická osoba môže vedieť o mne?! Vidí, že dobre vyzerám, hovorím viacerými jazykmi. To nevie, že som bola medzi mnohými bratancami jediné dievča v celej veľkej rodine. Úsilie všetkých ma vychovať – v takej ťažkej komunistickej dobe pre nich všetkých – podľa ich viktoriánskych predstáv azda predsa len nebolo úplne márne… K tomu došla i výučba rôznych jazykov, ktorá pokračovala na univerzite. Azda sa to niekedy zíde na dobrý a správny účel. Dosť o tom.

Pán Křeček, slávny český módny návrhár, sa púšťa do tvorby kolekcie modelov (môj pyšný otec Aurel Kajlich prispieva, aby to bolo ešte krajšie). Materiály sa kupujú na poslednom poschodí Módneho domu v Prahe. Pán Křeček ma tam vezme a ja žasnem, čo všetko si politickí papaláši môžu dovoliť, keď ostatné obchody zívajú prázdnotou. Toto je len a len pre nich. Je mi z nich nanič – ešte viac, ak je to vôbec možné.

Známa pražská modistka, pani Lenka, vytvára kolekciu klobúkov pre každý model. Jablonex prispieva prekrásnou kolekciou bižutérie.

Som pripravená prakticky aj mentálne – akosi ma nič neprekvapuje. Stalo sa toho veru veľmi veľa v tom mojom mladom živote. Predstavenia v Laterne zatiaľ pokračujú, dokonca skúšam na ďalšie roly. Niektoré úspešné (dokonca osvetľovači okolo tlieskajú), ale ako dobrý priateľ z detstva a po celý život hovorí: „Milá Anita, ty si nemala (z určitých dôvodov) šancu…“

Zdá sa, že pozvanie na festival v Cannes nič nemení. Našťastie, jeho termín nekoliduje s mojím televíznym programom – celoštátne vysielaným obľúbeným kvízom 10x odpovedz, kde som hosteska.

Čas ubieha a my sme pripravení na odchod na pätnásty Filmový festival v Cannes. Na letisku sa nevyhnem veľmi dôkladnej osobnej kontrole. Nájsť čo i len desať dolárov by pre mňa znamenalo životnú katastrofu.

Cesta ubieha ako vo sne. Pristávame v Nice. To nás privádza trochu do šoku. Pilot, myslíme si, chce pristáť na vode. Ale nie – je to vraj ich husársky kúsok. Zdá sa, že lietadlo končí vo vode, namiesto toho však pristáva blízko pri nej na pevnine.

Limuzína z letiska nás odváža do Cannes. Necháva nás pri luxusnom hoteli Martinez. Už táto cesta autom je pre mňa zaujímavá a napínavá. Veď som prvýkrát v cudzine na Západe. Riviéra je zaujímavá, iná južná krajina. Čo ma ale viac privádza do úžasu, sú farby okolo mňa – budovy, reklamy… Som dcéra maliara, citlivá na farebnosť. Môj svet mimo domova v komunistickom Československu je šedivý, ošúchaný.

Žasnem nad každou benzínovou stanicou – nad farebnosťou, formou. Môj spoluherec Miloš Kopecký ma tajne kope pod sedadlom: „Dívaj sa a buď ticho!“ Veď od začiatku je s nami (okrem režiséra, architekta, veľvyslanca a zástupcu československého filmu vo Francúzsku) aj muž, ktorého voláme „Očko“. Záhadný muž, bez predstavenia sa, bez veľa rečí, stále prítomný. Skoro akoby nám hodili mokrú deku na hlavu. No vcelku sme na to zvyknutí z rodnej zeme…

V hoteli som uvedená do môjho apartmánu. Je prekrásne zariadený v historickom štýle, v kúte tróni váza s 23 čajovými ružami. Bol takýto dopyt – vek a obľúbená farba ruží, ako si pamätám.

Onedlho vychádzam z hotela. Stmieva sa. Predo mnou sú prekrásne vody Stredozemného mora a ako fatamorgána sa v nastávajúcej riviérovej noci zažínajú stovky svetiel na americkej siedmej flotile. Vraj robí parádu na filmovom festivale. Je to úžasne krásne.

Idem na kokteil párty na privítanie, všade okolo známe tváre z filmového sveta. Nejako sa ma to nedotýka, veď aj oni napríklad musia hneď ráno ísť tam, kam aj „kráľ chodí peši“…

Tak mi to bolo povedané. To mi vždy pomáhalo v situáciách, keď som bola sama vystavená množstvu ľudí (v divadle, v TV…). Ako sa hovorí, americký „chit-chat“ je to, čo sa deje na všetkých kokteil párty vcelku vždy rovnaké. Azda len jury robí nejakú robotu a my sa ukazujeme. Inak si musím dávať pozor na jazyk. Ako som spomenula, hovorím viacerými rečami, žurnalisti sa na mňa lepia so všetkými možnými otázkami. Odpovedať na niektoré by sťažilo môj príchod domov. Ale aj na to sme zvyknutí, vieme, čo treba.

Dni trávime na hotelovej privátnej pláži, i tam pri mne vždy sedí nejaký novinár. Pokiaľ je to zaujímavý rozhovor, to ma neruší, a väčšinou je to tak. Vďakabohu, som od prírody veľmi zvedavá a moja zvedavosť je ukojená prinajmenšom každý deň. Sajem do seba dojmy, ako vidíte, spomínam si detailne na všetko.

Jeden deň ideme do blízkeho Monte Carla, rovno do kasína, žiaľbohu. Nikdy tomu nevystavená strácam všetko moje úbohé vreckové na rulete číslo 17. Nie som ani prvá, ani posledná, stali sa tu veru väčšie tragédie.

Zaujíma ma však fantastické prostredie, je tu krásne, čo všetko si človek môže dovoliť za peniaze! Ťažko si to predstaviť, keď v rodnom satelite jednoduchý občan (teda nie nejaký politik) ich nemá.

Na kľukatej montecarloskej ceste sa konajú automobilové preteky a my sa poberáme späť do Cannes. A zase je jedno krásne riviérske májové ráno…

Po raňajkách (bože, ako sa náš „Očko“ napcháva!) sa vyberáme na privátnu hotelovú pláž. Musím spomenúť, čo ku podivu zanechalo vo mne najväčší, skoro detský dojem z raňajok: jus d’ananas! (ananásový džús – pozn. red.) Tá skvelá exkluzívna chuť, i keď som ho viackrát pila v živote, mi nejako zostáva v pamäti.

Dopoludnia príde na pláž známy český spisovateľ Milan Kundera zo svojho pobytu v Paríži. Po rozhovore sa rozhodneme, že zajtra po raňajkách sa vyberieme do neďalekého Valoris, dediny alebo mestečka, ktoré Picasso preslávil svojou dielňou na tvorbu stredomorskej keramiky.

Ba čo viac, náš cieľ je navštíviť chrám s vystavenou Picassovou „Guernicou“. Už som o nej čítala v rôznych pamätiach tých, ktorí boli v Španielsku v tom strašnom čase občianskej vojny a stretli Picassa – Hemingway, Erenburg, Kahnweiler (stretáva ho v Paríži, opisuje Guernicu…).

Ako ma teší a uspokojuje prežívať s rovnako cítiacou dušou úžas nad dielom, ktorý tú hrôzu vyjadruje so strohými líniami hovoriacimi o všetkom. Sedíme v pokore a vďačnosti, že je nám toto umožnené vidieť a čo viac – precítiť. (Videla som vtedy i Braquovu výstavu v parkoch Cannes.)

Po určitom čase vo Valoris je možné teraz stále vidieť Guernicu v New Yorku v budove United Nations.

Po návšteve výstavy Picassových zbierok grafických diel sa už zvečerieva a my sa v starom modrom provensálskom autobuse poberáme späť do Cannes. Tu nás čaká rozčúlený Očko. V nevedomosti som v ten deň nenahlásila moju neprítomnosť. Určite si myslel, že som utiekla na Západ.

Večery prebiehajú premietaním festivalových filmov a recepciami po nich. Niektoré filmy urobili na mňa dojem, napr. Búrka nad Washingtonom, Mondo Cane, trilógia Bocaccio…

Posledný deň mňa a Miloša Kopeckého pozvala Sophia Loren na brunch. Je to zaujímavé. Sme celkom izolovaní na terase v hoteli Carlton. Paparazzi (vtedy sme ich tak nevolali) visia zvonku ako hroznové klasy a snažia sa cez nejakú škáru zachytiť záblesk tejto udalosti. Sophia Loren má ružový klobúčik podobný polovičke melóna. Málo, skoro nič nehovorí, otáča stále hlavu, aby, myslím si, nebol fotografovaný jej profil kočky. Nevidíte ho v žiadnom filme, len v posledných snímkach, keď je stará, už jej to asi neprekážalo. Inak je to a bolo všetko dirigované, tentoraz bol s ňou filmový magnát Preminger.

Medzi nami sedí môj partner pri stole Mel Ferrer (knieža Bolkonskij – Vojna a mier, manžel Audrey Hepburn). Je to ušľachtilý zjav s krásnymi rukami. Konverzácia s ním je nenútená a príjemná. Naproti pri Sofii sedí Alain Delon v bielom smokingu s čiernou košeľou. Jeho zjav v porovnaní s filmami, kde skoro vždy hrá ostrého chlapíka, ma dosť prekvapuje. V skutočnosti je vcelku mäkký, slabší dojem. Pekná, nemužná tvár. Niektorým sa to páči. Vedľa neho sedí rozkošná, šarmantná Romy Schneider. A potom je tu Miloš Kopecký – veľmi známy herec u nás. Ale nie v Cannes. Veru ponižujúce, no musí ma žiadať o preklad, keď sa ho Romy niečo zdvorilo opýta. O to horšie, že ju nesmierne obdivoval v jej epizóde festivalového filmu Bocaccio.

Po príchode do domova Miloš Kopecký dlhým článkom opisuje udalosti z festivalu a v ňom prejavuje za Sophiu Loren potešenie, že stretla Anitu Kajlichovú. Ha-ha, alebo nie?! Fotografie z tejto udalosti niekde ležia, možno vo Filmexporte. Musela som ich odovzdať, kópie sa vtedy nerobili, škoda.

Posledný deň letíme do Paríža na pozvanie niektorých francúzskych komunistov. Stretnutie vcelku pozoruhodné. Veru mnohí sa odvtedy radikálne po návšteve ZSSR a invázii zmenili (de Beauvoir, Simone Signoret…). Nepamätám si, kto bol vtedy z nich s nami.

Veľký dojem vo mne zanechá moja prvá cesta dolu pohyblivými schodmi, keď sa kŕčovito držím ruky maličkého Jeana Effela. Po tomto si žiadam pár hodín sama a pre seba, prekvapujúco ich dostávam. Stretávam bratranca mojej židovskej rodiny, okrem neho celá zmizla v peciach koncentráku. Pozýva ma na prvé čerešne na vrch Eiffelovej veže. Neprezrádzam, že výšky nenávidím…

Taktiež si spomínam na dlhé až do neskorého večera putovanie parížskymi ulicami. S filmovým architektom Z. volíme návštevu Louvru pred voľbou ostatných, pre rôzne kluby.

Hlúpo zabúdame meno hotela a adresu, nikdy sme to nezaregistrovali. Po dešperátnom hľadaní sa, div sa svete, nachádzame pred vchodom do nášho hotela. Ďakujeme vyšším mociam…

Ráno letíme späť do Prahy. Neprichádzame na štíte. Nič sme nevyhrali okrem nejakej malej žurnalistickej ceny, pozornosti. Nepamätám si, čo to bolo.

Zrejme sme neboli vybraní pre veľkú kvalitu filmu ako takého. Ale bola to absolútne prvá „science fiction“ v komunistickej časti sveta, vtedy bez akéhokoľvek digitálu. Ten ešte roky neexistoval. Dobre si pamätám hnev režiséra a ostatných pre viditeľné šnúrky, na ktorých viseli malinké lietadlá a iné atrapy.

Film sa po tejto stránke podaril. Toto bolo zrejme rozhodujúce pre jury Filmového festivalu v Cannes, aby nás pozvali. Potešili nás.

Anita Kajlichová – Asztély