Stretnutie bývalých pedagógov z „mojmírky“ po dlhých rokoch
„Čas nás síce zaradil do kategórie ‚senior‘, to nám ale nemôže byť prekážkou, aby sme sa znova stretávali. Nie už síce v zborovni a v triedach, ale prvé stretnutie po rokoch bude dňa 24. mája 2025 v reštaurácii Slovenský dvor v Piešťanoch.“ Takéto pozvanie si našli vo svojich poštových schránkach učitelia, dnes už dôchodcovia, ktorí pôsobili na Strednej odbornej škole obchodu a služieb (SOŠOaS) na Mojmírovej ulici v Piešťanoch.
Aby sme pochopili, prečo je to stretnutie po dlhých rokoch, musíme trochu nazrieť do histórie najstaršej strednej školy v regióne. Veď tento rok oslavuje už 140. výročie svojho vzniku. Za tie roky fungovala pod rôznymi názvami – Učňovská škola, Stredné odborné učilište, Združená stredná škola obchodu a služieb a dnes SOŠOaS.
V 80. rokoch delimitáciou vznikli z tejto školy dve nové školy – SOU vodohospodárske (už neexistuje) a SOU elektrotechnické a strojárske (dnes Stredná odborná škola technická). S ich vznikom sa presunuli žiaci niektorých odborov aj ich pedagógovia. Fyzicky sa učitelia vzdialili, ale duša „mojmíráka“ v nich zostala. Jeden z bývalých kolegov sa na stretnutí vyjadril, že z celkovej atmosféry má pocit, akoby sa stretli po prázdninách v zborovni, a nie po dlhých rokoch.
Najstarší účastník stretnutia, 86-ročný Gejza Sordyl (uprostred), s kolegami Jurajom Adamcom (vľavo) a Miroslavom Donovalom.
Na stretnutí sa zúčastnili všetci traja žijúci riaditelia – Alexander Murín, Mária Fodorová a Anna Zálešáková. Najstarším účastníkom bol 86-ročný Gejza Sordyl, bývalý učiteľ strojárskych odborných predmetov.
V slávnostnom príhovore Mária Fodorová spomenula, čo nás všetkých spájalo, teda vzdelávanie a výchova budúcich generácií, ale aj príjemné okamihy, ktoré spolu na „mojmírke“ prežili. A nezabudla ani na kolegov, ktorí sú už v „učiteľskom nebi“ a viažu sa k nim krásne a veselé spomienky. Poďakovala kolegyni Anne Drahovskej za nápad zorganizovať takéto stretnutie aj všetkým organizátorkám.
V príjemnom prostredí Slovenského dvora strávili bývalí učitelia z „mojmírky“ krásne popoludnie a rozchádzali sa až v podvečerných hodinách.
A čo im toto stretnutie potvrdilo? Že ani po rokoch sa nevytratila z ich vzájomných vzťahov úcta, rešpekt, pocit spolupatričnosti a hrdosti na školu, ktorej venovali veľa rokov, niektorí aj celý učiteľský život. A to všetko želajú aj tým, ktorí nastúpili na „mojmírku“ po nich. Pretože nie sú také peniaze na svete, ktoré by dokázali tento pocit nahradiť.
Janka Maráčková
