Alexandra Mathiasová: Dnes tu si a zajtra…
Je to už dávno, no kdesi v spomienkach spred viac než desiatich rokov sa mi vynára situácia. Bol večer a z chodby sa ozýval dupot viacerých párov topánok. Na moju otázku čo sa deje mi doma povedali, že to len sused bývajúci nad nami chodí s kamarátmi „hore-dole“ po schodoch.
Tam sa moje matné spomienky končia. I tak som zostala zaskočená, keď som sa dozvedela o nešťastí v Sokolovciach. Ani vo sne by mi nenapadlo, že takáto udalosť môže ukončiť mladý život a poznačiť tiež všetkých jeho blízkych a priateľov. Nech už boli príčiny výbuchu akékoľvek, azda každý uzná, že smrť človeka je vždy smutná. O to viac, ak na chrbte nemal dopísaný ani len tretí krížik. Veď nik nemá právo hodnotiť životy iných, pretože ako sa vraví – nesúď, lebo budeš súdený.
Každý si nosíme v srdci kohosi, komu osud nedoprial spraviť na svojej životnej ceste viac krokov. Zabudnúť nedokážeme, spočiatku sa s tým nevieme ani len zmieriť. Spomienky zostanú v hlave zakorenené navždy a aj slovko, fotografia či pieseň vie zážitky dokonale oživiť. Nové k nim však už nikdy nepribudnú, a preto si treba vážiť aspoň to, čo zostalo. To je to, čo nám už nikdy nikto nevezme.
Dnes tu si a zajtra… Zajtra môžeš, ale nemusíš. Táto smutná pravda sa potvrdzuje každý jeden deň. V podobných momentoch sa zdanlivo neriešiteľné problémy stávajú úplnými banalitami, zrazu sú všetky nešťastné lásky, päťky v žiackych knižkách a malé byty úplne nepodstatné. Na okamih nás nešťastie takého rozsahu možno prinúti zastať a spýtať sa samého seba, či si každú chvíľu, ktorú máme k dispozícii užívame naplno a milovaným dávame toľko, koľko si zaslúžia.
Už onedlho si opäť hromadne pripomenieme všetkých, ktorých životná púť už skončila. Cintoríny sa rozžiaria tisíckami sviečok a vyfarbia stovkami kvetov. Možno je to trochu klišé, zaspomínať si na rodinných príslušníkov, priateľov a známych práve počas sviatku zosnulých, no pohľad na vysvietené miesta posledného odpočinku aspoň na chvíľu zahrejú pri srdci. Okrem tichej spomienky už síce svojim milovaným nemôžeme venovať nič hodnotnejšie… Ale azda ich to tam hore aspoň trochu poteší, počkajú si nás a raz sa všetci opäť s úsmevom na tvári skutočne stretneme.
