Blog Petra Remiša: Posteľnátor
Jedna z mála vecí na ktorú sa vždy teším je posteľ. Poviete si: Aká blbosť! Veď na posteľ sa teší každý. Nie je to tak. Postele môžu byť aj zákerné.
Napríklad nedávno sa mi kamarát sťažoval, že veľmi zle spí. Večer si ľahne „nepoškvrnený“ a ráno má telo samá modrina. Keď sa to opakovalo pár týždňov, nainštaloval si infračervenú kameru.
Po prezretí videa nechápal. Len čo zaspal, paplón sa mu sám od seba začal sťahovať okolo hrudníka a vankúš ho z celej sily šľahal po nohách! V jednej chvíli to dokonca vyzeralo, že sa ho snaží zahrdúsiť.
Tu prestávala sranda. Kamarát vyhrabal v Zlatých stránkach vyháňačku duchov. Pobehala po spálni s dymiacim tymiánom, pokropila všetko svätenou vodou, vykrikovala arabské zaklínadlá. Tej noci spal majiteľ pre istotu na gauči.
Keď sa o deň vrátil do spálne, posteľ vyvádzala ako pomätená. Najhoršie na tom bolo, že on sa počas toho ani raz nezobudil.
Hneď ráno ten zakliaty kus nábytku rozobral a predal.
Nedávno mi napadlo, či to nebude tá istá posteľ, čo mám z Culexu. Dali mi ju ako bonus ku korčuliam. Nebudím sa síce s modrinami, ale často mám divný sen: Elegantná starenka v ňom škrtí posteľnou plachtou zúfalého Rytmusa.
Starká pri tom brutálne hreší. Videla Zlatokopky a spoznala sa.
