Návrat do normálu?

Čo je normálne po roku strávenom v bizarných súvislostiach? Nechceme sa radšej vrátiť do budúcnosti, znie to rovnako absurdne. Zvykli sme si, lebo zvyknúť sa dá aj na železnú košeľu, ale ako si odvyknúť? Keď vidím, ako sme sa znenazdajky utrhli z reťaze, bol by som s tým normálom ešte stále opatrný. Legalizujme slobodu (v sebe), ale obozretne.

Má nám v tom pomôcť očkovanie, ktoré už nejeden piatok polarizuje vďaka pseudopolitikom našu spoločnosť. Aj ja som sa dal pichnúť a čelím rôznym reakciám blízkych, ktorí sa mi buď čudujú, alebo moje rozhodnutie schvaľujú. Priznám sa, nebolo to rozhodnutie srdca a intuície, ale skôr čistého „rácia“.

Potrebujem sa naživo stretávať s ľuďmi, o ktorých píšem. Písanie od stola nie je pre mňa normálne. Nesúdim nikoho, každý má svoje osvojené pravdy, pre každého sloboda znamená čosi iné. Niekto je slobodný, keď sa nezaočkuje – neberiem mu to. Nenechajme sa samými sebou voviesť do omylu.

Ja sa nechcem vracať do normálu, ktorý tu bol. Už som inde, tá rieka pretiekla. Lockdown nám dal veľa vzácneho a teraz to má pominúť? Ak nás to, čo sme si za posledný rok prežili, nikam neposunie v zmýšľaní, naozaj sa môžeme vrátiť do tej istej rieky. Ak sme nepochopili vlastnú zodpovednosť za naše činy a zdravie (fyzické i psychické), tak vody, do ktorých sa chceme navrátiť, sú naozaj stojaté. Veľa sa zmenilo, návrat nebude ľahký.

Moja žena Kata sa drží myšlienky: netlač rieku, tečie sama. Máme ju nenápadne vytlačenú na okne galérie. A netlačíme. Začíname akoby každý deň od nuly.

Novinár, podobne ako básnik či spisovateľ, nemá nič isté. Nijakú ďalšiu vetu, nijakú ďalšiu fotografiu. Naozaj navrátiť sa môžeme tak akurát do seba, do svojej rovnováhy. A tá býva krehká. Nevracajme sa inam.

Nakoniec si uvedomíme, tak ako to hovorí nemecký filozof Eckhart Tolle, že žiadny druhý neexistuje, a že sa vždy stretávate sami so sebou…

Držme si palce!