Informačný ping-pong pre rodičov
Možno pôjdu, pôjdu, asi nepôjdu, asi pôjdu, pôjdu, asi nepôjdu, nepôjdu. Kto minulý týždeň sledoval vývoj nástupu detí do škôl na prezenčné vyučovanie, vie, čo prvá veta popisuje. Informačný ping-pong? Hokej? Ironicky by sme mohli poznamenať, že aspoň nejaký šport v tejto čudnej dobe nám bol dopriaty. Koncom týždňa ma pobavil obrázok na jednej zo satirických stránok, ktorý znázorňoval metronóm a na jednej jeho strane pomyselné áno, na druhej pomyselné nie, pričom paličkou v strede bolo práve prezenčné vyučovanie detí.
Viaceré rodiny by si už skutočne priali, aby deti do lavíc naozaj nastúpili. Aj pár hodín z týždňa by pomohlo rodičom trochu si vydýchnuť a deťom prinavrátiť časť súkromia, možnosť porozprávať sa s kamarátmi a niektorým možno i obnoviť pravidelné návyky, ako vstať včas, umyť sa včas a hneď sa prezliecť z pyžama. Veď pri online vyučovaní stačí zobudiť sa päť minút pred štartom hodiny, zapnúť počítač, premeniť pyžamové tričko za slušnejšie a spustiť kameru. Viete, ako to je – hore biznis, dole párty.
Je to náročné. Rodičia, ktorí majú doma školopovinné dieťa a pritom musia naďalej pracovať, hoc aj z homeofficu, to majú naozaj náročné. Variť, upratovať, robiť si svoju prácu, pritom „naháňať“ dieťa do učenia a ešte i rešpektovať, že to na hodinu potrebuje pokoj v miestnosti, dá zabrať. Aj rodičia sú v tejto dobe hrdinovia. Nepracujú možno v prvej línii, ale vychovávajú novú generáciu, ktorá by mala nadobudnúť toľko vedomostí, aby sa tou prvou líniou mohla v budúcnosti stať.
Je preto absolútne pochopiteľné to sklamanie, keď už dva týždne prichádza a vzápätí odchádza nádej na obnovu riadneho vzdelávania ich detí, podmienená povinným testovaním, a súčasne i nádej na priestor pre vlastnú pracovnú realizáciu. A teda nehovoríme len o dospelých, ale aj o samotných deťoch, ktoré sa najmä minulý týždeň zasa reálne tešili, že sa v pondelok do škôl vrátia.
Občas to vyzerá, že tí, ktorí robia rozhodnutia, zabúdajú, že pri každom novom nariadení ide v prvom rade o ľudí. O ľudí, ktorí majú nejakú trpezlivosť, emócie, psychiku. Akoby niekedy nevnímali, že aj čísla pozitívnych sú pozitívni ľudia a všetky ďalšie opatrenia sa dotýkajú nie tovaru alebo inej komodity, ale ľudí. Jedinečných ľudí so svojimi príbehmi, osudmi a psychikou. A títo ľudia si zaslúžia, aby to, čo bolo povedané, bolo i dodržané, ak svoju časť „dohody“ oni riadne dodržia.
No i napriek tomu musíme rešpektovať, že nariadenia majú v prvom rade ochrániť nás všetkých, aj keď je to občas ťažké prijať. Musíme ešte vydržať, hoci daň je vysoká.
