30 rokov slobody: „Nežná“ – Do generálneho štrajku sa pridali aj Piešťany
Na toto komunisti zvyknutí neboli. Komunistická strana až do generálneho štrajku 27. novembra nechápala, v akej sa ocitla pozícii. Len pod masívnym tlakom sa v Bratislave skončila informačná blokáda 23. novembra, v Prahe až 25. novembra, keď vysielala televízia prvý raz míting na Letenskej pláni a umožnila Václavovi Havlovi vstup do večerného vysielania. Nespokojnosť rástla aj v piešťanskom regióne.
Na Námestí dukelských hrdinov (dnešné Námestie slobody) v Piešťanoch sa pred tridsiatimi rokmi zhromažďovali ľudia s trikolórami na kabátoch, s transparentmi a štátnymi vlajkami. Požadovali skoncovať s vedúcou úlohou komunistickej strany v spoločnosti a umožniť slobodné voľby. (Autor: archív MsKS)
Komunistická strana Československa (KSČ) bola ochotná urobiť vo svojom vedení len kozmetické personálne úpravy. Miloš Jakeš navrhoval uvoľniť z predsedníctva iba Gustáva Husáka, Aloisa Indru a Karla Hoffmana s tým, že prví dvaja mali zostať vo svojich štátnych funkciách. Až na to, že Jakeša vo funkcii generálneho tajomníka vystriedal Karel Urbánek, sa výraznejšie zmeny neudiali.
Vedenie KSČ napokon 22. novembra vo večerných hodinách odvolalo ozbrojené jednotky Ľudových milícií, ktoré pricestovali na príkaz generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ do Prahy z jednotlivých krajov. Československá ľudová armáda zasa pripravovala ozbrojený zásah proti demonštrantom a opozičným centrám. Vedenie KSČ sa až 24. novembra rozhodlo zriecť brutálneho násilia.
Na 27. novembra bol v Československu vyhlásený dvojhodinový generálny štrajk, ktorý sa uskutočnil aj v piešťanských závodoch, podnikoch, organizáciách a školách. Aj napriek prekážkam a obmedzeniu zo strany vedenia viacerých podnikov sa uskutočnil v ten deň popoludní v Piešťanoch veľký míting na Námestí dukelských hrdinov (dnešné Námestie slobody) na vyjadrenie podpory generálnemu štrajku.
Tisíce ľudí na námestí
Na námestie prišlo spontánne približne päť až šesťtisíc ľudí s trikolórami na kabátoch, s transparentmi a štátnymi vlajkami. Štrajk sa niesol v znamení dvoch základných požiadaviek – skoncovať s vedúcou úlohou komunistickej strany v spoločnosti a umožniť slobodné voľby.
„K štrajku sa pripojili takmer všetci zamestnanci štátneho podniku Rozvoj. Náš sprievod bol dlhý. Kráčali sme popri Vojenskom kúpeľnom ústave a smerovali na námestie. Pod nohami nám vŕzgal sneh. November bol dosť chladný, mráz zachádzal až pod nechty. Paradox bol v tom, že v zástupe ľudí kráčali aj šéfovia odborov a stranícki funkcionári,“ uviedol vedúci vtedajšieho fotokrúžku, dnes šéf mestskej polície Marcel Mihalik.
Rečníckym priestorom fontána
Vystúpenia rečníkov vyjadrovali ich postoj, radosť zo začínajúcej slobody a odhodlanie bojovať až do konečného víťazstva, ich slová boli sprevádzané súhlasným potleskom a skandovaním. Populárne sa stalo: „To je ono!“ Míting trval asi dve hodiny, vyznačoval sa súdržnosťou a spontánnou radosťou. Cieľom bolo odbúranie mocenského monopolu KSČ.
Letáky po meste pranierovali KSČ a kriticky sa stavali k ideám socializmu a komunizmu. Pranierovali predstaviteľov mesta a organizácií, niektorých obviňovali z osobného obohacovania, z necitlivosti pri riešení problémov občanov mesta a žiadali, aby odstúpili zo svojich funkcií a išli manuálne pracovať (skandovanie „k lopate“).
Po štrajku začiatok konca komunistov
Až generálny štrajk prinútil komunistickú moc k skutočným rokovaniam s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Ich výsledkom bola dohoda, že federálna vláda sa 3. decembra predstaví v novom zložení a vo svojom programovom vyhlásení poskytne záruky, že je napríklad pripravená vytvoriť predpoklady pre zabezpečenie slobodných volieb.
Zároveň sa komunistická moc zaviazala odsúdiť vojenskú intervenciu piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a predložiť Federálnemu zhromaždeniu návrh ústavného zákona, ktorým sa rušila vedúca úloha komunistickej strany.
