Katarínkovia žijú v 17. storočí, no pracujú v dvadsiatom prvom
Ľudia tam nemajú elektrinu. Počítače, tobôž internet, si môžu vyhodiť z hlavy. Aj horúcu sprchu, veď k najbližšiemu prameňu musia šliapať pol kilometra. Mobil je pre nich neznámym pojmom a čas merajú v podivných hodnotách – jeden „kýblik“ rovná sa približne jednej hodine, jedna lopatka minúte. Ich slávnostným oblečením sú odevy zošité z vrecoviny. Žijú v sedemnástom storočí. V tom dvadsiatom prvom zachraňujú ruiny starobylého kostola a kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej.
Tie sa nachádzajú v objatí lesov Malých Karpát, neďaleko obce Dechtice vzdialenej od Piešťan asi 25 kilometrov. Kláštor patril františkánskemu rádu, v roku 1618 ho postavili na miestach, kde sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu.
Kedysi rozsiahly komplex odolal vpádom tureckých i cisárskych vojsk, podľahol však peru panovníka Jozefa II., ktorý ho dekrétom vyškrtol z histórie na sklonku osemnásteho storočia. Jeho nové dejiny sa začali písať až pred jubilejnými dvadsiatimi rokmi. Nie perom, ale vlastnými rukami sa ho mladí ľudia snažia spasiť pred úplným zánikom počas letných táborov. V nich dodržiavajú vlastnú regulu bratov a sestier rádu Katarínkovcov, ktorá sa odvíja od regule menších bratov františkánov.
Šéf a jeho ministri
„V sprche zostalo ešte trochu vody, kto chce, nech rýchlo uteká,“ ozve sa hlas kdesi z útrob tábora. Z ďalšieho kúta zase niekto vydá povel: „Stretneme sa tu o päť lopatiek!“ Z rúry kuchyne stúpa dym, dievčiny sa tmolia okolo hrncov a pred stanom jeden z chlapíkov rozvaľkáva cesto.
Štyri desiatky Katarínkovcov sa chystajú k obedu. Väčšinu z partie tvoria nováčikovia – novici. Nad všetkými bdie oko hlavného šéfa, ktorého funkcia nesie pomenovanie otec predstavený. Ten má pod sebou dvanástich provincionálnych ministrov. Kostru tvorí hlavná gazdinka dbajúca o sýte krky, kláštorník starajúci sa o ducha, hlavný dráb, ktorého funkciu ani netreba bližšie vysvetľovať, či dvaja dobrodružníci organizujúci zábavu.
Rehoľníci sa síce nezaraďujú medzi ministrov, no majú svoju funkciu. Furman robí spojku medzi táborom a civilizáciou, felčiar zasahuje v prípadoch úrazu, turizmák zase sprevádza turistov zaujímajúcich sa o históriu lokality.
Chod tábora má svoj denný rytmus. Ráno začína spoločnou modlitbou a po raňajkách sa Katarínkovia poberú pracovať na Katarínku. Roboty je na nej ako na kostole. Poobedňajšia hodinka je vyhradená osobnému voľnu. Niekto si „hodí šlofíka“, iní si poperú, či len tak voľne potrkocú s kamarátmi.
Potom už nastáva čas dobrodružstiev. Hľadajú sa zrnká múdrosti napísané v skrčených papieroch poschovávaných v rôznych úkrytoch, hrá sa lesný golf spočívajúci v odrážaní loptičky po určenej trase, putuje sa po stanovištiach s rôznymi úlohami…
Táboroví utečenci
Po historickom stavenisku nás sprevádza turizmáčka Elpida. V civile je študentkou druhého ročníka pedagogickej fakulty menom Katarína Ečeryová. Ukáže nám vežu, na ktorej dobrovoľníci budujú drevené schodisko. Zhora bude nádherný výhľad. Povodí nás po zvyškoch kostola s odkrytým oltárom i torzami jeho kamenných dielcov. Na našu otázku, prečo sa zúčastňuje táborov, odpovie: „Stretávam sa s ľuďmi rovnakej kategórie.“ K zábave im alkohol netreba. Ten ostatne pravidlá striktne vylučujú.
Popri nás predupoce žena, ktorej nerobí problém prenášať v rukách kopy tehál. Eva Neubauerová alias Elorien je vyštudovanou chemičkou, no po škole dala prednosť práci v neziskových organizáciách. Na Katarínke, kde je už po deviaty raz, koordinuje stavebné roboty. „Naša činnosť má zmysel, lebo ju nerobíme pre seba a ani nie len preto, aby sme zachovali nejaké múry, ale preto, aby sem ľudia prišli a vychutnali si tú nádheru,“ hovorí s nadšením v hlase.
Viac sa dočítate v Piešťanskom týždni číslo 34, ktoré je v predaji od 19. augusta.
