V lete motýľom, v zime pieckou
Som narodená v znamení raka a myslím si, že znamenie predurčilo aj moje záľuby. Odkedy som po prvýkrát – už ako mladá žena – videla šíro-šíre more, zatúžila som ponoriť sa do vĺn, nechať sa unášať prúdom a splynúť s vodou ako dažďová kvapka. Stratiť sa v tej modrej diaľave, ale spôsobom, ktorý by mi zaručil slnce na tvári, čerstvý vzduch v pľúcach a vietor vo vlasoch.
Kedysi som chcela byť divokou husou, čo sa lúči s krajinou na sklonku dňa hlasným gáganím. Letiac so svojimi družkami v jemnom prúdení vzduchu tvoriac kŕdeľ v tvare jednotky, čo pretína symbolickú čiaru medzi letom a nástupom jesenných dní dáva posledné zbohom domovine.
Mohla by som byť aj motýľom. Zdá sa mi byť zábavné byť raz kuklou, raz huňatou húseničkou, inokedy krásnym tvorom. S pestrofarebnými krídlami, poprášenými jemnučkým práškom motýlím, ktorý kradne farby z peľu kvietkov, čo majú tyčinky ako hlavičky zápaliek. A piestiky, čo tvoria centrum okolice farebných lupienkov nádherných, voňavých kvetov. Z ktorého z nich si vypiť sladučký nektár? Len nad tým by som si ako motýlik lámala hlavu.
Mohla by som byť aj dubákom. Ľudia by ma mali radi, hľadali by ma a ja, čo som od decka milovala skrývačku i naháňačku, by som sa s nimi dosýta poihrala. Skrývala by som sa pod tlejúcim lístím nielen pred ľuďmi a lesnou zverou, ale aj pred malými červíčkami či chrobáčikmi, čo by si zo mňa chceli odkusnúť. Mala by som veľkú dubáčiu rodinu a často by sme sa spolu smiali.
Milujem leto, aj preto by som chcela byť radšej niečím, čo rastie, prospieva, dozrieva a žije si svoj krásny, ničím nerušený a pohodový život práve počas letných mesiacov. Preto s miernou nevôľou prijímam fakt, že je tu jeseň. A hoci býva v našich končinách krásna, pestrofarebná a často i slnečná, večery na terase s pohárom vína či piva sú už tam – v nedohľadne.
Aj more je studené, aj husi odletia, aj motýle sa stratia. Len orechy cupkajú do trávy a na cestu. Jedny sčerneté, iné pekné hnedé. Ešte kvitne myší chvostík či neskorá púpava, poniklec a žlté papuľky, ale beda, všetkým je ráno aj v noci zima. A aj mne je.
Preto chcem byť radšej na zimu horúcou pieckou, do ktorej ľudia hádžu polená, a keď sa rozohreje, prikladajú si k nej skrehnuté ruky, láskajú ju a tešia sa z jej sálajúcej dobroty. Tak – možno sa aj rozhodnem, čím byť. My, čo žijeme s hlavou v oblakoch, to máme fakt ťažké! Chceme aj to, aj tamto, aj ono. No povedzte, kto sa má vlastne v nás, krehkých dušiach, čo milujú poéziu, verše, zvuky i chuť prírody, vyznať?
