Športom ku šťastiu
Ľudia zvyknú pri rôznych životných míľnikoch, narodeninách, výročiach či koncoch roka spomínať a premýšľať. Dávajú si na pomyselné misky váh, čo sa im podarilo, nepodarilo, čo dosiahli a, naopak, čo ešte odfajknuté nemajú. A aj čo sa zmenilo.
Aj keď už som sa zmierila s tým, že ľudia jednoducho starnú, inak to nebude a naozaj sa to týka aj mňa, vždy ma dokážu šokovať čísla. A nemyslím tým len vek samotný, ale napríklad to, že ktosi blízky spomenie historku z čias dávno minulých a potom spoločne s ním prídete na to, že tá vec sa udiala povedzme pred desiatimi rokmi. Alebo pätnástimi. Alebo si začnete uvedomovať, že si reálne pamätáte aj veci, ktoré sa udiali pred viac ako dvadsiatimi rokmi. A to číslo, samozrejme, stále nekontrolovateľne rastie.
Nedávno som si už aj ja uvedomila, ako sa postupne transformoval obsah mojich rozhovorov napríklad s priateľmi. Zrazu to nie je „kedy-kam-s kým“, ale reálne si vymieňame recepty, riešime dane a spôsoby, ako čo najlepšie vyčistiť práčku. A najhoršie na tom je, že neviem, kedy sa to stalo!
Pobavil ma aj obrázok na internete, ktorý o priateľstve dospelých ľudí hovorí v štýle – keď jeden druhému povie, že mu zavolá neskôr, neznamená to o päť minút, ale tak o päť dní. Prišlo mi to vtipné, keď som si uvedomila, že si taktiež dohadujem stretnutie po mesiacoch a len samotné dohadovanie trvá mesiac. No v priebehu mojich už skoro 25 rokov sa menilo mnohé. Ale napríklad radosť z pohybu mi stále zostáva, len jej podoba sa mení.
V sobotu už po štvrtý raz utekali milovníci behu cez nočné Piešťany. Zabehať si prišiel aj primátor a pred začiatkom podujatia, na ktorom sa zúčastnili viac ako tri stovky športovcov, povedal jednu veľmi peknú myšlienku. Vraj nepozná lepší spôsob trávenia sobotňajšieho večera, ako ísť si zabehať.
Ešte pred pár rokmi by som sa pousmiala a pobrala sa s rukou hore niekam, kde najväčším športovým výkonom je cesta od stola k barovému pultu. Však sobota večer. Teraz ma táto primátorská myšlienka zahriala pri srdiečku a boľavých prieduškách a v kútiku duše som závidela každému, čo sa mohol ísť prebehnúť a nasať tú skvelú športovú atmosféru.
Podľa mňa je super, že stále viac ľudí objavuje radosť z pohybu, že firmy zavádzajú nové interné „politiky“ a tí, ktorí pracujú hlavou, môžu kedykoľvek vyskočiť na bežecký pás priamo v robote a naštartovať svoju kreativitu. A je super, že ľudia sa aj na takýchto podujatiach stretávajú, rozprávajú a zapisujú si do hláv zážitky, na ktoré budú tiež po čase spomínať slovami: „… a to už je toľko rokov?“
