O koláčoch, bicykloch a autách
Pred niekoľkými dňami ma pobavila správa, že istý muž na východnom Slovensku obložil policajné auto salámou. Áno, viem, policajné orgány treba rešpektovať, no v záplave negatívnych správ mi táto kuriozitka padla dobre. Pripomenulo mi to totiž internátne časy. V Bratislave som trávila týždeň čo týždeň už od jedenástich, takže času na „blbosti“ bolo mnoho.
Kto niekedy zažil internátnu stravu v štátnej škole, základnej či strednej, určite vie, že to veru nie je žiadna sláva. Preto, keď sme dostali napríklad nejaký výnimočne dobrý olovrant, a nie iba jeden pomaranč, ako bývalo často zvykom, nastal čas obchodovania i zlodejstiev. No a keď bolo naopak večeru z jedálne cítiť až na chodbu a vedeli sme, že „dnes to nepude“, tak sme začínali špekulovať zas, tentoraz však posilnení hladom, hnevom a rebelstvom.
Raz sa podávali na večeru kapustníky (na chuť som im prišla až po rokoch), ktoré sme vtedy hromadne odmietali. V ten jeden raz sme ich však vzali, naplnili „sáčky“ a cestou na internát zopár z nich venovali neznámemu pánovi, ktorý práve niečo riešil s autom. Teda, venovali… Na chvíľu sa odplížil od auta a zatiaľ sme mu ich vložili do otvoreného kufra. Doteraz sa smejem, keď si predstavím, ako sa asi musel čudovať, keď sa vrátil k autu a našiel tam koláče.
No a saláma písala v škole vlastnú kapitolu. Suchá večera – žemľa s maslom a salámou zatuchnutá v plastovom vrecku – bola ako zbraň. Nikto by si to vrecko nedovolil otvoriť napríklad vo vlaku.
Až do maturity som piatok – nedeľa dochádzala vlakom. Rovnako som sa hromadne dopravovala aj denne na vysokoškolské štúdiá, vtedy už, našťastie, bez kufra. A keďže bus z Bodony na stanicu nechodil (a nechodí), jazdila som tam na bicykli.
Jedna moja učiteľka ešte z dávnych čias mala opačnú cestu. Denne dochádzala do Piešťan, myslím si, že z Nového Mesta nad Váhom, no tiež sa do centra potrebovala nejako dopraviť. A vymyslela to výborne. Na stanici ju každý deň čakal staručký bicykel, ktorý výzorom neohúril, ale účel plnil skvele.
Pointa, prečo to spomínam, je tá, že niektorí „cezpoľní“ (škaredé slovo), ktorí do Piešťan dochádzajú za prácou, sa po zverejnení plánovanej úpravy výšky parkovného čudovali, kde a ako budú nechávať svoje autá počas pracovnej doby.
Tak toto je príklad, že ak je človek aktívny, zdravý, nemusí „letieť“ po deti do školy a možno chce spraviť čosi aj pre životné prostredie, vie vymyslieť aj takýto spôsob. Bicykel „za dvacku z bazoša“, vietor vo vlasoch a hneď sa človek cíti znovu ako študent. Možno vám to dodá aj kus mladíckej energie a šibalstva, ale koláče radšej ľuďom do áut nehádžte.
Alexandra Mathiasová
