Večernisti zo SPŠE sa stretli po štyroch desaťročiach
Maturitné vysvedčenia po úspešnom absolvovaní Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v odbore meracia a automatizačná technika dostali 14. júna 1979. Skúška dospelosti, ako sa zvykne maturitám hovoriť, však v ich prípade neplatila. Išlo totiž o študentov večerného štúdia.
Najmladší z vtedajších dvadsiatich úspešných absolventov piešťanskej SPŠE, Karol Jamrich a Miroslav Zárycký, mali v tom čase 23 rokov, najstarší Dušan Krivoš až o dvanásť rokov viac. Minulú stredu sa zišli v reštaurácii Semafor na stretávke po štyridsiatich rokoch od prevzatí maturitných vysvedčení.
Jej iniciátorom bol náš bývalý kolega Štefan Gregorička: „Bol som predsedom triedy, takže zorganizovať takúto akciu bola moja povinnosť. Začínalo nás asi 36, no úspešne zmaturovalo len dvadsať. Doteraz sme sa stretli dvakrát – po pätnástich a dvadsiatich rokoch. Potom nastala pauza, no keďže v tomto roku uplynulo od našich maturít už 40 rokov, rozhodol som sa urobiť stretávku.“
Nebolo to jednoduché, veď za tie roky menili spolužiaci zamestnanie, adresy i čísla telefónov. „To je pravda. Nejaké kontakty som mal, no veľmi mi pomohol Paľo Mondok, ktorý bol v našej triede pokladníkom. Ten pozháňal chýbajúce kontakty a obvolal všetkých žijúcich spolužiakov. Maturovali sme dvadsiati, no tejto stretávky sa dožilo iba šestnásť. Prvý odišiel na druhý svet Miťo Stríženec, po ňom Viktor Benko, Vlado Homola a v tomto roku aj Anton Mišura. Na stretávku nás prišlo trinásť. Zvyšní traja sa ospravedlnili pre rodinné či zdravotné dôvody,“ dodal predseda triedy.
V čase maturít boli viacerí zo študentov už aj otcami rodín, preto na pokračovanie v štúdiu na vysokej škole vôbec nepomýšľali. Výnimkou v tomto smere bol Ivan Kopecký, ktorý sa po absolvovaní troch vysokých škôl môže pochváliť titulmi pred i za menom. Jeden z najmladších, Miroslav Zárycký, zakotvil na juhu Slovenska – v Leviciach: „Na stretávke som po prvý raz. Aj preto som mal problémy spoznať niektorých bývalých spolužiakov – ale oni mňa asi tiež. Oženil som sa vo štvrtom ročníku školy a manželku mám z Piešťan. Život ma však pracovne zavial do Levíc, kde dodnes žijem. Som rád, že sme sa takto stretli – bolo na čo spomínať. Naša triedna Janka Siváková bola síce prísna, no spomínam na ňu len v dobrom. Škoda, že dnes medzi nás neprišla.“
Na zväčša veselé príhody zo štúdia si zaspomínali viacerí účastníci stretávky. Pamätné bolo pravidelné „doučovanie“ po skončení vyučovania. Bývalo vo Vieche, ktorú Piešťanci poznali pod názvom Krumplová jama. Nachádzala sa v jednom z bytových domov na Kukučínovej ulici.
(vd)
