Pokrstili detský súbor a upálili Morenu
Krojovaný sprievod školákov z Drahoviec niesol Morenu k jazeru Pod Cigáňom. V jeho čele šli čerstvo pokrstení členovia Detského folklórneho súboru Lipka, ktorý spievali známe jarné piesne spolu „krstným tatom“ folkloristom Martin Segešom. Ten zdvíhal do nebies slamenú bábu – Morenu a predspevoval. Dievčatká a chlapci ho dopĺňali. Za nimi kráčala celá škola aj s učiteľmi. Na divadlo so zapálením Moreny a jej hodením do rybníka a utopením sa prišli pozrieť aj rodičia a starí rodičia.
„Tam je moja dcérka. Má sukňu vyšívanú po starej mame, len zástera nám kdesi zmizla,“ uviedla jedna z Drahovčaniek. Skôr, než sa veselý sprievod vybral do prírody, pripravili v areáli drahovskej základnej školy členovia detského súboru folklórne pásmo, kde tancovali, spievali a prezentovali staré pohanské zvyky. Ešte predtým pokrstili nový súbor púpavami a jeho znak pokropili vodou.
O lúčení sa zimy, vítaní jari a topení Moreny porozprávala deťom v príhovore riaditeľka školy Miroslava Rojková, odetá do kroja svojho kraja. Mala na sebe nádherný ľudový odev žien z obce Lubina. Jej kolegyne sa tiež pekne ustrojili a tie, ktoré nemali kroje, sa aspoň vyzdobili nejakým jarným ľudovým motívom.
Detváky si vyriešili nielen zapaľovanie Moreny, ale i sprievodnú reprodukovanú hudbu. Naložili ju na káričku a tisli až k jazeru. Tam opäť súbor Lipka, ktorý od toho dňa začal oficiálne svoju existenciu, zaspieval aj zatancoval a Martin Segeš potom podpálil Morenu a hodil ju do vody. Stihla jej však odpadnúť hlava, ktorá dohorela na brehu jazera. Takto symbolicky – sťatím upálenej hlavy a odhodením horiaceho tela starej bosorky – sa Drahovčania nadobro rozlúčili so zimou a privítali halúzkami ozdobenými stužkami dlho očakávajúce letečko.
„Nápad oživiť starý zvyk sa ukázal ako veľmi dobrý. Znak prebudenia sa prírody v podobe rituálu pálenia Moreny deti prežívali do špiku kostí. Ich radosťou žiariace oči a veselý spev bol dôkazom, že všetko malo svoje opodstatnenie. Jar v Drahovciach sa môže začať. Nadšené deti, spokojní rodičia, starí rodičia, ktorí sa presvedčili, že tradície v drahovskej škole majú svoje miesto, to bola najväčšia odmena, akú si Drahovčania mohli priať,“ uviedla M. Rojková.
(vd)
