Dve školské nádvoria

  • História
  • 24. februára 2019, 18:00

Ako lepšie sa môžeme zoznámiť s históriou či pripomenúť si ju než prostredníctvom spomienok ľudí, ktorí ju zažili na vlastnej koži? V tomto príbehu si piešťanská výtvarníčka a galeristka Nadežda Mikolášiková zaspomínala na čas, ktorý strávila v škole na Rázusovej ulici.

Spomienka na školské časy - žiačky, ktoré hrali vybíjanú, rok 1955. © archív N. Mikolášikovej

Na Rázusovej bolo v mojich časoch zaujímavé to, že som tam chodila, respektíve mala chodiť v predškolskom veku do škôlky a neskôr, keď som išla do šiestej triedy.

Moja mamina v tom čase pracovala na námestí Dukelských hrdinov (dnes Námestie slobody). V povojnových časoch sa ako vdova dostala medzi odbojárov a tí mali kanceláriu v tom dome, ktorý je dnes zreštaurovaný. SPROV, tak sa volali, podľa mňa Svaz protifašistických väzňov. Teraz sa organizácia volá Zväz protifašistických bojovníkov.

Táto organizácia spoločne s kúpeľmi otvorila stávkovú kanceláriu SAZKA. Aby som nebola ďaleko, v šiestej triede som bola tu. Absolvovala som s mojou mamičkou schôdze, z ktorých som si zapamätala mená: pán Jurík, bol z Novej Lehoty a bol tajomníkom. Riaditeľom kúpeľov bol pán Salva. Bývali hore v Kursalone. Manželku mal speváčku z Prahy. Mal dcéru Libušu, dnes funguje ako kožná lekárka v Piešťanoch.

Vedľa „ringu“ bola brána na školský dvor. Cez prestávku sme sa tam naháňali. Nebolo sprejerov, dvor bol čistý. Hungaria, tak sa tá budova volala. Čiže tu som prežila škôlku a šiestu triedu. Ešte zaujímavosť, podlahy boli naolejované niečím zapáchajúcim a hlavne čiernym. Náhodne spadnúť alebo kľaknúť si bola pre nás baby tragédia. Vtedy sme nosili bavlnené pančuchy s dezénom jedno hladko, jedno obrátené, a doma ušitý podväzkový pas. Nesmeli chýbať bombarďáky. Inak by nám bola zima. Dlhé nohavice vtedy dievčatá nenosili.

Vo dvore býval pobočný školník. Hlavný bol a býval na druhej strane, volal sa Baranovič. Mal dcéru Vieru a robila mi pioniersku vedúcu. Pracovala ako rehabilitačná sestra v kúpeľoch. Mala dvoch synov. Jeden, žiaľ, zomrel a druhý sa volá Martin Valo.

Priezvisko Baranovič sa objavovalo aj v nemocnici. Boli dvaja, sanitkári. Čí boli príbuzní? Musím sa opýtať Martina.

Na druhej strane na dvore sme nacvičovali spartakiádu. Bolo tam pomerne veľa miesta, skákali sme cez švihadlo a aj do diaľky alebo do výšky.

Na tomto dvore som s Jánom Ballayom maľovala kulisy pod vedením učiteľa výtvarnej výchovy Antona Archela. Tento pán prišiel zo Žarnovice, v Piešťanoch sa oženil a zobral si paniu, ktorej sestra bola pani Vavrovičová. Býval najskôr v hornom podstrešnom byte na Kukučínovej ulici. Pán učiteľ mal dcéru Lauru, nevidela som ju už dlho, a druhú, ako sa volá, neviem, ale má lekáreň na Vrbovskej ceste oproti Chirane. Pán učiteľ dožil v dome na Štúrovej ulici, manželka mu zomrela skôr.

Dvor, ktorý sa používal aj na výstavy holubov, bol pre nás žiakov eldorádom. Teraz je nabitý autami, brána „rozčapená“ a vraj vysoká škola? Doba je iná!

Nadežda Mikolášiková

0 Shares

Najnovšie správy

Dnes je nedeľa 19. mája. Tento deň je Svetovým dňom hepatitídy. Meniny má Gertrúda.
  • 19.05.2024, 00:01
  • Dobré ráno, Piešťany!
nedeľa, 19. mája 2024
Meniny má Gertrúda, zajtra Bernard