Keď na Dubovej praskne ľad, skočte na breh

Posadila som sa na zmrznutý breh a snažila som sa obuť korčule – kvinťáky. Tatičko mi kovovú korčuľu prišróboval na pevnú topánku ušitú z prasacej kože. Mala šnurovanie a pre istotu – aj pracky. Kovový spodok korčule bol vpredu zahnutý do oblúka, čo pripomínalo fajku. Ani netušíte, ako veľmi som závidela chalanom, ktorí mali kanady, a dievčatám s bielučkými krasokorčuľami s piatimi zúbkami. Tých druhých bolo ako šafranu. My dievčatá sme sa skôr korčuľovali na kvinťákoch, ale moji kamoši mali už v tom čase kanady, ak sa nemýlim… To boli korčule originálne – rovno z obchodu – rýchle a hokejové.

Ja som sa na ľade s mojimi kvinťákmi síce korčuľovala, ako sa dalo, aj sa mi kývala noha zľava doprava a sprava doľava, ale všetko som robila so cťou. Aj hokej som hrala, aj som sa snažila o piruety. No ale povedzte mi, ako urobiť piruetu bez zúbkov? Ostali mi len lastovičky.

Keď Dubová zamrzla, bol to čas na zimné radovánky. Nemali sme mobily, takže preháňanie sa po ľade od Mikrorajónu až po mostík pri Sládkovičovej a tiež brodenie sa popod tento mostík a pokračovanie smerom k Juhu, ktorý ešte Juhom nebol, iba ak Sihoťou s pár barákmi uprostred ničoho a zamrznutého blata, mi nijako netrhalo žily. Doma ma čakala mamička aj s remeňom, ktorý nikdy nepoužila, no nám, deťom, tá sľubovaná bitka stála za to. Tam – na Dubovej – som zažila chvíle, ktoré sa nedajú popísať inak ako detská almázia. Tú ešte oveľa intenzívnejšiu som potom prežila na važinách rieky Váh v Piešťanoch či v Modrovke. To sa popísať nedá ani slovami, ani husacou kožou. Pod vami hlbočizná važina, ktorá nemá dno, len zrkadlo…

Veľmi by som priala súčasným chlapcom i dievčatám, aby mali mobily, počítače aj všetko, čo dieťa má mať, aby sa mu kamaráti neposmievali, no zároveň neboli otrokmi IT doby a na chvíľu boli – len s cudzími deťmi. Uprostred zamrznutého potoka a korčuľovali sa tak, aby si tú svoju dvojčiaru vyryli do ľadu sami. Bez rodičov, starých rodičov. Každý sám za seba.

Tam som totiž, keď sa raz ľad preboril a ostala som do pol pása vo vode, zažila, ako funguje spolupatričnosť. Vytiahli ma hokejisti – ťahali ma z vody aj pomocou nalomenej hokejky. Jeden chlapec ma dokonca odprevadil až k domu a orodoval u mamičky, aby nepoužila remeň. Bol úspešný. Moja mama ho naozaj nikdy nepoužila, len sa oháňala naprázdno… Viac kriku a pramálo bolesti.

Raz – a to som už bola dospelá – som si obula svoje krasokorčule, čo mi rodičia dali pod stromček v roku Pána, keď sa postavil zimný štadión… ešte nebol krytý.

Dubová po rokoch zamrzla tak, že som sa vybrala na korčuľovačku. Lenže. Smola. Ľad už nebol taký pevný ako kedysi. Alebo žeby som ja nebola taká obratná ako vtedy? Len čo som ladne vkorčuľovala na potok, ľad s chrapotom zapraskal a čuduj sa svete – v polovici s veľkým rachotom praskol. Po celej svojej dĺžke od Ulice Dominika Tatarku až po Teplickú. Rýchlo som zmizla z ľadu, doslova prískokom korčuliara na pevný breh.

Už som sa neomočila. A nebola som odsúdená na pomoc iných. Mimochodom, už by mi ani nemal kto pomôcť. Ľudia boli doma, pri telke, mobiloch a počítačoch. Bože, aké som len mala vtedy šťastie!

Viera Dusíková