Hráči River Plate spomínali na kamaráta Dana Románka
Pri príležitosti piateho výročia spomienky na spoluhráča a dobrého kamaráta Dana Románka, ktorý zomrel po krátkej a ťažkej chorobe v júli 2013, sa v sobotu 29. septembra uskutočnilo stretnutie bývalých hráčov River Plate.
Zraz sme mali o 14. hodine v bufete u Dina. Po krátkom zvítaní a privítacom štamperlíku sme sa presunuli na neďaleké ihrisko. Brankári si vybrali nasledovné mužstvá. Za výber Cuca Mayera hrali Vlado Mondok, Jaro Žitňanský, Jožo Benko, Jano Putek a Ľuboš Borovský. Výber brankára Ivana Románka tvorili hráči Ivan Beitl, Marek Borovský, Dávid Řepka a Ivana Románeková. V druhom polčase si chvíľu zachytal za oba výbery aj Peter Chnapko. Rozhodcom bol Mikino Mikuda. Zápas sa skončil po tuhom boji víťazstvom výberu Cuca Mayera 7:5, keď sa o jeho góly podelili Jaro Žitňanský (4), Jožo Benko (2) a Jano Putek. Za súpera skórovali Ivan Beitl (3), Marek Borovský a Dávid Řepka. Druhý polčas si chvíľu zapískal aj Cuco Mayer, ktorý pre pasivitu oboch mužstiev zápas prerušil a nariadil slivovicové občerstvenie.
Po zápase sme sa vrátili späť k Dinovi, kde nás už čakal chutný guláš, pivečko i slivovička, ktorú nám z futbalových nebies poslal Danči Románek. Túto fľašku výbornej slivovice dal kedysi Dano svojmu bratovi Ivanovi a ten ju teraz priniesol pri príležitosti oslavy svojich 50. narodenín. Pri spomienke na Dana nám vyhŕkla aj nejaká tá slzička, ale ako sa vraví, sú slzy, za ktoré sa žiadny poriadny chlap hanbiť nemusí.
Na všetko, čo sme s River Plate zažili, sme spomínali do neskorých večerných hodín. Titulu sme sa síce nikdy za svojho pôsobenia v mestskej lige nedočkali, na mužstvá ako HSV, Sporting, Manchester či FKF sme v dobách ich najväčšej slávy jednoducho nemali. No boli sme kolektív, na ktorý sa nezabúda. Od založenia klubu River Plate ubehlo už 38 rokov. Manažér Cuco vtedy nepotreboval žiadny mobil, žiadnu sociálnu sieť a dobre vedel, že na každý zápas príde 10-15 ľudí, aj keď sa hralo na jeseň už od 7:30 a často bývala riadna „kosa“. Košaté stromy na Lide či Makabei boli tými najvyhrievanejšími šatňami, aké sme si len mohli predstaviť. Tie časy už vrátiť nemôžeme, ale spomienky ostanú v našich hlavách naveky.
František Mayer
