Blog Petra Remiša: Dyslektici
Občas u mňa prepukne vrodená dyslexia. Vtedy stačia dve rovnaké písmená v dvojici slov a som z toho jeleň. Aj také názvy ako Malacky a Skalica (v oboch je dvakrát A, C, K aj L) mi znejú ako jedno slovo s prešmyčkou.
Neraz zablúdim aj v rodnom meste.
Napríklad sa ponáhľam na stretko v hoteli Diana. S vyplazeným jazykom dobehnem do reštiky, nikde ani nohy a vtedy mi svitá. Som v hoteli Sandor Pavillon (dvakrát A, jedenkrát D a I ako v slove Diana). Bežím hľadať taxík.
Mám šťastie! Jeden sa blíži. Má pasažiera, ale vodička sa zľutuje. Uvelebím sa dozadu: „Do hotela Diana, prosím.“
Spolujazdec na mňa mrkne a zavelí vodičke: „Zaraďte si jednotku a vyhoďte smerovku.“
Chápete správne. Nesedím v taxíku, ale v autoškole! (A, K aj T, ako v slove taxík).
Žiačka autoškoly sa so smrťou v očiach prediera dopravnou špičkou. Pasažier, z ktorého sa medzitým vykľul učiteľ, sa tvári akože nič. Hráme sa na taxík.
Na tretej križovatke odbočíme opačne. „Do Diany, nie?“ odpovedá učiteľ na moju zdesenú otázku, kam ideme. Vidím, že je zle. Tiež je dyslektik a chce ma uniesť do hotela Paula (dvakrát A, ako v slove Diana).
Chcem vyskočiť, ale bojím sa.
Začínam pochybovať, či som v správnom meste
