Hudobný tip: BLADEE: RED LIGHT (2018)
V rubrike predstavujeme albumy, ktoré stoja za vypočutie. Či už ide o známe, neznáme, či neprávom prehliadané tituly, vždy sa snažíme nachádzať svojské, unikátne odklony od bežnej produkcie.
„Vôbec si nie som istý, či ešte robím rap.“ Veta Yung Leana, ústrednej postavy švédskej rapovej scény, nie je len úsporným komentárom, presne definujúcim Leanov posledný album, ale aj celý hlavný prúd hip-hopového diania vo Švédsku. To nedávno prinieslo album mladého interpreta Bladeeho – Red Light.
Album znie monotónne, infantilne, jednoducho, jednotvárne… ale všetky prívlastky dokáže spracovať ako východiská súdržného hudobníckeho konceptu. Bladeeho ani raz nepočujeme vyslovene rapovať. Jeho prejavom je recitačný spev založený na nadužívaní skresľujúceho auto-tunového efektu, ktorý už nie je možné vnímať ako post-produkčnú pomôcku, ale ako svojbytný estetický nástroj, pevne prepojený s obsahom. Hlas jeho hudobného alterega, melancholického androida, generuje jednoduché rýmovačky ako z denníčka „outsiderského tínedžera“, presiaknutého voľným prúdom popkultúrnych odkazov.
Pri Yung Leanovi, Bladeem a vlastne celom labeli Year0001 sa dá hovoriť o „syndróme Pippi“. Čo to znamená? Švédska rapová scéna svojím špecifickým zvukom a narábaním so žánrovými prostriedkami pripomína v rámci rapového globálneho mesta vilu Vilôčku, obydlie pôvodom taktiež švédskej Pippi Dlhej Pančuchy, kde si samostatne viedla vlastný, autonómny život, mierumilovne sa odtŕhajúci, vytvárajúc vlastné normy.
Michael Papcun
