Od bicykla minimálne toľko, aká je jeho dĺžka
Viete, aká je bezpečná vzdialenosť vášho auta od cyklistu, ktorého práve obiehate? V dopravnom zákone túto informáciu nenájdete. Zákon kladie dôraz na predvídavosť. Vodič musí predvídať a spomaliť svoju jazdu, ak zbadá dieťa, ak zazrie starčeka či starenku jazdiacu na bicykli. Policajti hovoria, že bezpečná vzdialenosť je 1,5 metra.
A aj keď minimálna vzdialenosť nie je v zákone vymedzená, súdni znalci v doprave zvyčajne používajú tento výpočet pri vyhodnocovaní nehôd: bočná vzdialenosť = 60 cm + 1 cm pre každý km/h idúceho vozidla.
Vodiči a najmä inštruktori autoškôl o tom vedia svoje. „Na to, aby som autom obišiel cyklistu, musím sa od neho držať vo vzdialenosti, ktorá sa rovná dĺžke jeho bicykla. Lebo ak urobí nejaký nepredvídaný manéver – spadne, zmení smer jazdy, zakolíše sa, zabalansuje – môžem zabrániť zrážke. Treba myslieť na to, že vás chráni kapota a jeho nič,“ uviedol jeden z inštruktorov a ďalší mu dal za pravdu.
Po rokoch strávených na cestách sa uvedený inštruktor viac bojí spomalených deduškov a babičiek na bicykli v meste ako profi cyklistov jazdiacich mimo miest. „Mojim žiakom odporúčam obiehať cyklistu v meste aj na dva metre. Ale to v reáli na úzkych cestách, kde sú na krajniciach zaparkované autá, ani nie je možné.“
Špeciálnou kategóriou cyklistov sme my, Piešťanci. Presne vieme, kde sa oplatí šmyknúť si to na chodník. Mimochodom, jazda po chodníku, ak sa nemýlim, nás môže vyjsť až na 60 eur, ale kto by to stíhal kontrolovať? Ja si to tiež veľakrát pre bezpečie, nie pre skrátenie trasy, ako to robia mnohí iní, namierim na chodník. Lenže – ak zazriem, že oproti ide chodec, zleziem z bicykla a prejdem okolo neho pešo. Aby som ho neohrozila a tiež neobmedzila, lebo chodníky sú úzke.
A cesty také nebezpečné, že mesto cyklistov – Piešťany – sa stáva iba mestom automobilov. Sú všade. A ľudia by šli autami najradšej až do svojej kuchyne a presadli rovno k prestretému stolu s plným tanierom.
Viem, že babky a dedkovia balansujúci na bicykloch po mestských cestách sú pre vodičov ako časované bomby. Jedno si však treba uvedomiť, každý z nás raz bude starý. A nie každý sa môže presúvať taxíkmi. Starkí už ďaleko pešo neprejdú, lebo ich bolia nohy, a jediným dopravným prostriedkom (okrem občasne chodiacich autobusov mestskej dopravy) im pri lepšej kondícii ostáva bicykel. Potom trojkolka a nakoniec invalidný vozík. Ak nechceme, aby sme ich predčasne položili do nemocničnej postele, nechajme ich jazdiť na bicykli tým ich slimačím tempom a predvídajme. Tolerujme sa navzájom. Oni tiež nemajú radi vodičov áut, ktorí im olizujú päty, keď ich predbiehajú.
A, mimochodom, je leto. Nesadli by ste si, ak je to možné, aj vy radšej na bicykel a nešli do práce po dvoch? Kolesách. Alebo aspoň po dvoch v aute. Veď minule som napočítala v štyridsiatich autách, čo išli oproti, 42 ľudí. Len dvaja vodiči mali spolujazdca. No, zatiaľ len toľko. Čo tak sa trošku hýbať? Hoci aj pešichodom.
Viera Dusíková
