Blog Jaroslava Poturnaja: Jarek

Nás, šťastlivcov, čo sme mali lístky, bolo okolo 500. Jarek sľúbil, že asi dve hodiny nebude robiť nič iné, iba hrať a spievať svoje pesničky – bez prestávky.
Nesklamal. Potvrdil skvelú formu a vo futbalovej terminológii by sa dalo povedať, že čo pesnička, to gól. Tak sme si mohli vypočuť skladby: Až budu starý muž, Natáh jsem sadu nových strun, Sarajevo, Futbal a mnoho ďaľších. Starý, dobrý Nohavica pred nami vyložil svoje srdce na dlaň. Bolo z neho cítiť priateľstvo a úprimnosť. Ukázal, na koho strane stojí, a ako veľmi pevne. Veľmi silne vyzneli pesničky Plebs blues a Pane prezidente. V pesničke Tešín si zaspomínal na svoju mladú lásku.
Jarek nás vtiahol do svojho čistého sveta, ktorý síce obsahuje ako aj jeho život celé spektrum farieb od bielej až po čiernu. V ten večer určite prevažovala žltá – farba slnka. Nohavica žiaril. Medzi jednotlivými pesničkami stále sálou burácal potlesk. Predstavenie gradovalo. Jarek ohlásil poslednú pesničku programu Mám jízvu na rtu. Po nej nastal ohromný potlesk v stoji. Nohavica ešte pridáva ďalšiu o svojom strážnom anjelovi. Zrazu zase všetci stojíme počas celej pesničky, ako keby to bola hymna. Pri hymne sa netlieska, ale tu áno. Možno to bola ozaj hymna tohto skvelého muzikanta a veľkého človeka Jaromíra Nohavicu
Úplne na záver pán Nohavica dostal ešte malý darček k narodeninám od pani Edity Bjeloševičovej – riaditeľky Domu umenia v Piešťanoch. Osobne si myslím, že ona by si tiež zaslúžila darček. Za to, že sa také skvelé podujatia ako bolo toto, u nás môžu uskutočňovať.