Včelár z Prašníka kedysi nemal včely rád
K typickej vianočnej večeri patria aj tenučké oblátky poliate hustým medom či chutné medovníky. Med využívame ako prírodné sladidlo, domáci liek či pleťovú masku. Včelárov, vďaka ktorým si tento zlatistý zázrak môžeme dopriať, však ubúda a chýba im mladý dorast. Štyridsaťpäťročný Peter Janči z Prašníka patrí vraj široko-ďaleko k najmladším. Pracuje ako strojný zámočník a k včelárstvu sa dostal iba pred dvomi rokmi, keď mu zomrel otec. Chytilo ho však za srdce.
Stará sa o sedem rodín
Peter tvrdí, že starostlivosť o včely nie je žiadny med, ale poriadna drina. „Voľakedy som ich doslova neznášal, keď som kosil lúku, vždy ma nejaká poštípala," spomína.
„Dokonca som sa zlostil, že raz tie úle zapálim." Na lúke povyše domu však zostalo po otcovej smrti niekoľko včelích rodín bez starostlivého hospodára a jemu zrazu prišlo ľúto dať ich preč. „Máme tu dosť ovocných stromov, treba ich opeľovať, tak som si povedal, že to skúsim aspoň rok, či ma to bude baviť," tvrdí. „No a potom som si sám zbudoval ešte ďalšie štyri úle."
Dnes sa stará o sedem včelích rodín, učí sa z kníh a vlastných skúseností. Jedna rodina má asi štyridsaťtisíc jedincov a ročne vyprodukuje 30 až 40 litrov medu.
Bez bodnutia to nejde
Živiť sa svojím koníčkom Peter neplánuje. „Dalo by sa, ale potreboval by som pomocníka," myslí si. Jeho syna k včelárstvu zatiaľ neťahá. „Nemá včely rád, tak ako ja kedysi, ale uvidíme, čo bude ďalej," neláme nad ním palicu.
Pri „odvíčkovávaní" či stáčaní medu mu pomáha manželka. V úľoch treba tiež neustále vymieňať rámiky a dávať nové medzistienky -plásty. To sa obvykle nezaobíde bez bodnutia. „Pichnú ma aj cez rukavicu, dostanú sa pod klobúk.
Minule som nebol dobre zapnutý, potom som ich vytriasal aj spoza košele a z nohavíc," usmieva sa. Včelie žihadlá už veľmi neregistruje, zvykol si.
Najlepší je horský, najzdravší kvetový
Med stáča Peter Janči počas roku niekoľko krát. „Ako prvý býva kvetový, včely vtedy zbierajú nektár zo stromov a všetkých kvitnúcich rastlín. Má najvyššiu cukornatosť a hovorí sa, že je najzdravší," objasňuje včelár, „ďalej príde agátový, potom lipový, a nakoniec tmavý horský, z borovíc a smrekov".
Ten posledný býva najchutnejší, ale vraj sa ho podarí zozbierať len raz za pár rokov. Doma používajú med do čaju, na medovníky a hriatô. Ľudia si od neho chodia brávať aj propolis (včelia materská kašička) a vosk, z ktorého sa vyrábajú nové plásty. „Manželke najskôr med nechutil, ale teraz naň nedá dopustiť," usmieva sa Peter.
Dostanú cukor a lieky
Ak sa v úli narodí nová kráľovná, vyletí von a vezme so sebou časť robotníc, čím sa rodina oslabí. „Tento rok mi uleteli vysoko, nemal som šancu ich chytiť," ľutuje. Inak sa obvykle roj usadí na jednom zo susedných stromov a včelár ich premiestni do nového úľa. Včely, ktoré sa vyliahnu na jar, prežijú len jeden-dva mesiace a tie zimné až pol roka. „Slúžia ale iba na zachovanie rodu, tie nektár nezbierajú," hovorí včelár. Aj o ne sa však treba dobre postarať.
Peter ich podľa vzoru svojho otca Milana živí cukrovým roztokom. Na jednu rodinu minie približne osem kilogramov cukru. „Niektorí im nechávajú ako potravu na chladné mesiace med, ale ak vonku mrzne, stáva sa, že stvrdne a včely padnú," vysvetľuje. Počas zimy ostávajú zatvorené v úli, kde vytvoria chumáč, v ktorom sa ohrievajú.
Postupne sa premiestňujú, chvíľu sú vo vnútri chumáča a chvíľu z vonkajšej strany, aby sa ohriali všetky. Teplota vo včeľom príbytku vraj dosahuje až 30 stupňov Celzia. V tomto období treba roj preliečiť vydymovaním – prípravkom proti parazitom. Čoraz častejšie totiž včely napáda nebezpečný klieštik. Ten, keď sa premnoží, zlikviduje celú populáciu.
