Blog Petra Remiša: Tarzan a Jane
Vždy na jar túžim byť opäť Tarzanom: Hrdinom, ktorého vychovali ľudoopy, mal frajerku Jane a v dospelosti pendloval medzi džungľou a Anglickom. Šalátové vydanie jeho príbehov som prvýkrát objavil v ľudovej knižnici v Krakovanoch.
Anglická časť ma nezaujala. Fascinovala ma džungľa.
Chcel som tiež stráviť život na stromoch, mať brutálne svaly a postaviť sa holými rukami proti gorilám, nosorožcom, krokodílom, pytónom alebo tigrom. Prípadne aj dinosaurovi, ak sa nejaký pripletie do cesty.
Lákal ma aj zvierací jazyk. Bol som zvedavý, o čom rozmýšľa kanárik Ferdo.
Na kariéru v pralese som sa pripravoval svedomito. Zatiaľ, čo ostatní chalani naháňali futbalovú loptu, ja som sa šplhal po stromoch, skákal z konára na konár, strúhal si luk a šípy. Svoje si užil aj náš Punto, s ktorým som nacvičoval súboj proti hyene.
Nadšenie mi, bohužiaľ, vydržalo len pár mesiacov.
Jedného dňa som zletel z orecha, nasledovala nemocnica a ruka v dlahe. Krátko nato prišli letné prázdniny a s nimi iné lákadlá. Dlahu som si odstrihol a utekal k vode. Člnkovať sa, opaľovať, plávať, škúliť po babách.
Tam som narazil na „Jane“. Dve zelené dúhovky a tisíc pieh. Stačil jej jediný pohľad a báječný život s gorilami mi bol ukradnutý. Navždy. Na džungľu som ani nepomyslel. Mal som nový cieľ: Každý deň napísať jednu básničku.
Ódu na smaragdové oči.
