Blog J. Poturnaja: Spomienka na veľkého básnika
Veru tak, je to už rok, čo náš svet opustil básnik Milan Rúfus. Bol to človek s veľkým srdcom a mal ľudí veľmi rád. Vždy sa zastal obyčajného človeka. Povahou bol skôr introvert a tvoril v skromnosti a tichu domova.
Snažil sa hľadať dobro, ktoré drieme v človeku a zároveň ho aj v ňom prebúdzať. Ku koncu svojho života v januári 2004 vydal knihu Báseň a čas ako svoj osobný testament. Neskôr svoju výpoveď rozšíril o verše v zbierke Vernosť a ako poslednú vydal zbierku básní s názvom Ako stopy v snehu.Tým aj uzavrel celý triptych a 11.januára 2009 veľký básnik a človek zomrel.
Namiesto veľkých slov nechajme prehovoriť básnika jeho vlastnými slovami, tak ako to napísal on sám v poslednej zbierke Ako stopy v snehu.
Večný tmel bytia
Láska sa na nič nepýta.
Láska buď je, buď nie je.
A času zvonia kopytá.
A ona sa im smeje.
A plynie. Plynie potichu
ako tá voda riečna.
A niet v nej miesta pre pýchu,
lebo je dcérou večna.
Láska sa noci nebojí.
Svietia jej hviezdne roje.
A v nepokojnom pokoji
verne si koná svoje.
