Blog Petra Remiša: Psie oné

To sa rozumie, že bežne nechodievam bosý. Bez slušnej obuvi nejdem do banky, ani k zubárke, alebo na rokovanie. Zavolali by na mňa pohotovosť z Pezinku. Ale keď si idem zabehať pri Váhu, vyzujem sa.

Nepovažujem to za nič zvláštne. Veď ešte toť nedávno u nás chodili všetci bosí, okrem uhorských zemepánov. Topánky boli luxusom. Môj dedo chodil do školy niekoľko kilákov naboso, zima – nezima. 

Mal pár bagandží, ale delil sa so siedmimi súrodencami.

Okrem toho, chodenie naboso mi evokuje detské roky u babky, ktorá mala v chalupe tú najlepšiu podlahovú krytinu – udupanú zem. V lete príjemne chladila. V zime síce nehriala, ale nemusela sa veľmi umývať.

Priznávam, že behanie naboso má aj pár nevýhod. Hlavne v Piešťanoch od Húpacieho po Železný most. Na nadšencov tu číhajú kamene, sklo, ale hlavne psie „oné“.  Celé mínové pole „oného“.

Na to by nestačil ani odmínovací systém Božena.

Moja skúsenosť hovorí, že pokiaľ je „oné“ vysušené, tak zrážka s biologickou zbraňou nepredstavuje riziko, len maličkú nehodu. Ak ale stúpite do čerstvého „oného“, pripravte sa na neopakovateľný zážitok. 

Neviem, k čomu by som to prirovnal…. Pomôžem si výrazom z Hollywoodu:

Blízke stretnutie tretieho druhu.