Blog J. Pekaroviča: Komu sa neľúbi, nech žije naruby
Ráno, keď zobudím budík, práca do mňa vstáva a raňajky ma zjedia. Zrkadlo sa do mňa pozrie, umyje sa a nageluje si rám, aby dobre vyzeralo. Potom odveziem auto do práce. Káva si ma uvarí, a cigareta sa do mňa vyfúkne.
Zapnutý počítač zadá heslo, odpojí sa od internetu a elektriky. Odošle čakajúce maily a ja mu nepoviem, čo si má prečítať. Potom napíšem otázky na odpovede, ktoré poznám a ten zvyšok, čo viem, si vymyslím. Myš mi pokliká na pravé ucho, presunie ma na obrazovke, potom ma podrží, presunie ma a klikne na ľavé ucho. A takto sa to opakuje dokolečka, až kým mi klávesnica neprečíta, čo nie je napísané.
Vyfúkne sa do mňa ďalšia nezapálená cigareta. Z úst vypľujem horúcu kávu, za tepla z nej vysypem instantný obsah a hermeticky ho uzatvorím do plastového vrecúška s nápisom 1v3. Vodu nechám vychladnúť v kanvici a nalejem ju do zatvoreného kohútika. Stolička si na mňa sadne a zavrtí sa. Navštívi ma komunitná webstránka.
Na obed si všetko prinesiem v žalúdku, aby čašník mohol odniesť, to čo obvykle nosí iným. Dám im ešte nad čiarku teplej kofoly a kolega ma súkromným autom odvezie do reštaurácie. Užije si ma zvyšok popoludňajšej siesty.
Odveziem auto pred dom a pivo ide na mňa. Zavolá mi nejaký chlapík, či nemám pizzu. Zhodou okolností jednu v žalúdku mám, tak mu ju zabalím do krabice a on si pre ňu príde a nechá mi peniaze. Odíde únava a vypije ma ešte jedno pivo. Sprcha ma celého osuší a napotí, potom si na mňa ľahne posteľ a vypne počítač.
Keď už je baterka nabitá, zapne sa počítač, a posteľ na mne zaspí.
