Blog Ivany Illenčíkovej: Taký obyčajný deň

Moje čelné sklo je rozbité! Chveje sa mi žalúdok, trasú sa mi nohy.V hlave prázdno, sovu (?) nie som schopná riešiť. Napriek môjmu kladnému vzťahu k zvieratám ma teda vytočila. Je mi ľúto zmareného sovieho života, je mi ľúto zničeného auta, je mi ľúto mňa… Telefonáty. Poisťovňa, servis, poisťovňa, servis, poisťovňa, servis… Vybavené. Prisľúbené. Druhý deň. Ráno vstávam do svetla. Nechystám sa do práce. Idem do servisu. V istej časti cesty opatrnejšie ako kedykoľvek predtým – čo ak by som stretla ďalšiu zo sovej rodinky? Kým čakám na opravené autíčko, premýšľam. Tak, o všetkom. O ľuďoch, o živote, o sovách… Je opravené. Môžem ísť. Je mi ľúto sovičky.