Blog Petra Remiša: Čistý bordel
Proti zabúdaniu sa dá bojovať rôzne. Kedysi som to riešil malým papierikom, na ktorý som si písal, čo treba urobiť. Papierik sa časom rozrástol na hárok formátu A4, potom na celý štós hárkov. Tie sa začali záhadne strácať. Výsledkom bol čistý bordel.
Inokedy som skúšal dávať si poznámky do mobilu. Nepomohlo. Jediným výsledkom bola blamáž v kine, keď som sa začal rozčuľovať, ktorý debil si zabudol vypnúť telefón. Nikto. To len moja malá poznámočka.
Vyšší level amnézie je „zabudnúť sám seba“. To už nepomôže ani svätená voda. Na dovolenke v Bulharsku jeden môj kamoš najskôr zabudol, že je leto. Z ničoho nič sa rozhodol, že si ide kúpiť prešivák. Zateplené pracovné kabáty s kapucňou vtedy leteli. Počas nákupov sa ale zabudol. Na Zlaté piesky sa vrátil až o dva dni a v batohu mal 20 kelímkov preháňadla.
Vysvetlenie bolo logické: Prešivák nezohnal, tak chcel kúpiť aspoň niečo na pitie. Lenže v obchode mali len kefír. Desať halierov za kus. No nekúp to!
Ale aj ja som sa raz pekne zabudol. Ako mladý nádejný novinár som sa raz v lete vozil hore-dole po Blave. Vtom mi zavolali z redakcie, či by som nešiel na tlačovku ministerstva obrany.
Pocítil som nával dôležitosti. Minister? Bežím tam!
V hale už čakal hlúčik perohryzov v oblekoch, po čelách im stekali kropaje potu. Po hodine vošla dlhonohá blondínka: „Nech sa páči, pán minister vás očakáva.“ Vtedy jej mandľové oči padli na moje nohy. Okuliare sa jej zarosili hnevom: „Okrem vás, pane!“
Pozrel som sa na seba, čo sa jej nezdá. Joj! Zabudol som sa.
Ponaučenie: Na tlačovky sa nechodí v červených trenírkach. Zvlášť, keď je „pán“ minister bývalý „súdruh“.
