Blog Jozefa Malíka: Jááááu, to je zima!
V nedeľu ráno ma budí telefón. „No čo, klasika o tretej?“ „Budem čakať“, hovorím stroho. V dohodnutý čas nastupujem do auta, kde už sedí Metod a Ľubo. O chvíľu zastavíme na mieste činu a Ľubo vyberá sekeru z kufra. Ja zatiaľ pomaly schádzam po schodoch smerom k jazeru. To zase bude. Že som sa ja na toto vôbec dal, pomyslím si.
Kto začne, pýta sa Metod? Bez slov beriem sekeru z Ľubových rúk a neisto začínam našľapovať po ľade. Dva metre od brehu je voda už dosť hlboká, preto mi tí dvaja z brehu naznačujú, že nemusím ísť ďalej. Napriahnem sa a z celej sily zarúbem do pomerne hrubého ľadu. Po niekoľkých zaťatiach mám celkom dosť, preto zadýchaný posúvam „štafetu“ obďaleč stojacemu Ľubovi. Vidím, že diera je už dosť veľká na to, aby sa pohodlne dalo vojsť do vody. Dávam si preto dole šaty a prechádzam okolo zatiaľ ešte stále oblečených, ale vysmiatych kamarátov. Vstupujem do vody a hneď cítim na tele akoby nekonečno malých ihiel. Z môjho hrdla na plné zaznie „Jááááu, to je zima! Toto predsa nemôže byť zdravé!”
Oni sa iba rehocú, dávajúc si tiež dole svoje oblečenie. Po pár minútach priam vyskakujem von z vody. Za cvakotu svojho chrupu sa utieram a medzičasom sa podobná scéna opakuje aj v prípade mojich „spolubojovníkov“. Do vody, krik, von z vody, drkotanie zubov. Po oblečení sa nasledujú všetky možné cviky, ako sa znovu zahriať a získať si tak potrebnú telesnú teplotu. Onedlho utekáme späť k autu a po zhodnotení, že endorfíny vážne fungujú, sa vytešení vraciame domov.
