Vyučený frézar sa naučil ostriť skalpely aj ladiť organy

Vyučený frézar totiž pracoval ako majster na odbornom učilišti, učiteľ nemčiny, ostrič nástrojov i ladič klavírov a organov. V rozhovore pre Piešťanský týždeň si tento rodák z nášho mesta zaspomínal nielen na svoju prácu, ale aj záľubu v hudbe.

Prezraďte nám, ako ste svoju pestrú kariéru vlastne začínali?

– Po skončení základnej školy som sa išiel učiť na Starú Turú za frézara. Potom som robil v piešťanskej Preme, ktorá bola predchodcom dnešnej Chirany, na špeciálnej súradnicovej vŕtačke. To bola vtedy najpresnejšia mašinka v celých Piešťanoch.

Vieme o vás, že ste aj zručným ostričom nástrojov. Vaše služby vraj využívali aj viaceré nemocnice. Ako ste sa k tomu dostali?

– Za to vďačím vtedajšiemu majstrovi odborného výcviku v piešťanskej Chirane Antonovi Fingerhutovi, ktorý mi ukázal veci, o ktorých sa mi dovtedy ani nesnívalo. Tu som sa naučil ostriť aj chirurgické nástroje a brúsiť nožnice. Neskôr som si začal brúsením nástrojov privyrábať. Kúpil som si potrebné stroje a brúsil som aj lekárske skalpely, chirurgické nožnice a podobne.

Vy ste však boli v tom čase učiteľom. Ako ste to stíhali?

– Nástroje som brúsil po príchode práce a počas víkendov. No stalo sa mi, že sanitkári prišli aj s celou sadou skalpelov, určených na ostrenie, za mnou priamo do školy. Nástroje som brúsil pre nemocnice z celého kraja od Komárna cez Nové Zámky, Nitru, Piešťany, My javu až po Trenčín. Práce som mal dosť, veď na chirurgických a ortopedických oddeleniach bolo veľa nástrojov, ktoré bolo treba nabrúsiť. Nosili mi ich plné krabice. Ešte i dnes ma niektorí ľudia poprosia, či by som im nenaostril nožnice.

Ako pedagóg ste však strávili dlhé roky zo svojho aktívneho pracovného života…

– Áno, na odbornom učilišti v Tesle potrebovali učiteľa frézovania, tak som to skúsil. Neskôr som sa vrátil späť do Chirany, no napokon som predsa zakotvil v Tesle, kde som učil až do príchodu nového režimu. Keď sa podnik rozpadol, začal som učiť nemčinu v Rakoviciach a posledných deväť rokov pred dôchodkom som pôsobil na Hotelovej akadémii v Piešťanoch.

Obráťme však list. Vašou ďalšou záľubou je hudba. Voľakedy ste hrávali v populárnom Combo Tesla, teraz máte tiež svoju kapelu…

– Je to tak. V Combe som hral jedenásť rokov. Hrávali sme nielen v Piešťanoch, ale aj po okolí. Teraz, na „staré kolená" som si založil v Moravanoch svingovú kapelu Stanley kvartet. Hrávame staré svingové pesničky. Zatiaľ zväčša pre vlastné potešenie, no už dva razy sme vystupovali aj na verejnosti. Dúfam, že v budúcnosti sa nám to podarí častejšie. Po večeroch však chodím hrať aj do hotelov a kaviarní v Piešťanoch.

Máte aj hudobné vzdelanie?

– Áno, chodil som do Ľudovej školy umenia v Piešťanoch, kde som sa dva roky učil hrať na malom bubne, ďalšie štyri som sa venoval hre na harmonike a na internáte v Starej Turej som sa zasa naučil hrať na saxofón.

Koľko hudobných nástrojov teda ovládate?

– Viem hrať na bicích, harmonike, saxofóne, klarinete i klavíri.

Vy na hudobných nástrojoch nielen hráte, ale dokážete ich i naladiť. Ako ste sa dostali k tejto profesii?

– V roku 1973 sa mi podarilo podľa časopisu Amatérske rádio postaviť elektronický organ. Po dokončení som ho potreboval naladiť. Zohnal som si preto potrebnú literatúru, podľa ktorej som sa učil ladiť. Veľmi mi pomohla aj elektronická digitálna ladička. Keď som bol pred 14 rokmi v Amerike, mal som v Clevelande možnosť ladiť v jednom obchode s hudobnými nástrojmi klavíry. Bolo ich tam asi 300 a počas môjho pobytu som naladil 105. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Pri prvých klavíroch bol pri mne jeden chlapec, ktorý mi ukázal, ako sa ladí aj bez ladičky, len pomocou sluchu. Aj vďaka tomu mám pri ladení oveľa väčšiu istotu. Používam síce ladičku, no pracujem aj bez nej. Chce to však trpezlivosť.

Máte s týmto remeslom aj nejaké zaujímavé zážitky?

– Keď Bohdan Warchal koncertoval v piešťanskom Dome umenia, ladil som mu niekedy čembalo aj s klavírom. Bolo dosť náročné zladiť oba nástroje tak, aby mali každá tón rovnako vysoký. Je to umenie, no vždy sa mi to podarilo.

Opravujete a ladíte aj organy?

– Áno. Raz mi ktosi povedal, že keď viem naladiť klavír, musím vedieť naladiť aj organ. Hoci som s tým nemal skúsenosti, pustil som sa do toho. Prvý organ som naladil v kostole v Bučanoch, potom v Trakoviciach a už to išlo. Pred mesiacom som skončil s veľkou opravou organu v Borovciach, kde som musel všetko najskôr zdemontovať, vyčistiť, nanovo poskladať a znovu naladiť. Tento organ som generálkoval pred 11 rokmi. Vtedy to trvalo pol roka, teraz som to stihol za mesiac. Najmenej stokrát som však musel vycestovať do Boroviec.

Nie sú problémy s náhradnými dielmi?

– Organ sa skladá, s výnimkou píšťal, zväčša z dreva. Našťastie, doteraz sa mi podarilo všetky chybné súčiastky opraviť alebo zrenovovať. Dnes je už ťažko zohnať originálne, pretože fabriky, ktoré organy vyrobili, už možno ani neexistujú.

Ako je to so strunami?

– To je samostatná kapitola. Tie základné mám kúpené, no keď potrebujem napríklad basovú strunu, musím si ju vyrobiť. Na základnú strunu napradiem pomocou stroja sploštený medený drôt. Ten musí byť riadne natiahnutý, inak by to nehralo.

Vyrábate si ich sám?
– Na klavíri v cirkevnej ZUŠ vo Vrbovom chýbalo 14 basových strún, tak som ich spolu s manželkou vyrobil. Výroba jednej struny trvá asi dve hodiny, no nie každá sa podarí. Až keď sa natiahne, zistím, či má dobrý zvuk. Moju prácu však najlepšie ohodnotí len samotný organista či klavirista. Napríklad nedávno som bol v kostole v Borovciach skontrolovať, ako organ funguje.
Dozvedel som sa, že na prvej omši po jeho oprave farár vyhlásil, že teraz majú taký organ ako v Šaštíne. To ma veľmi potešilo. Organy však už nechcem opravovať ani ladiť. Nemám
totiž pomocníka a ja už nie som najmladší. Pre samého je veľmi náročné chodiť stále hore-dole po rebríku.

Opäť odchádzate do Ameriky. Za akým účelom?

– Idem na svadbu mladšiemu bratovi. Ako dar mu nesiem fujaru a vyšívané blúzky. Aby som sa tam nenudil, čaká ma v jeho budúcej rodine aj naladenie siedmich klavírov.

Máte aj nejakého nástupcu?

– Nemám a asi ani nebudem, hoci mám dve deti. Syn vyštudoval klavír, ale neťahá ho k tomu, dcéra zasa chýba hudobné vzdelanie. Obaja sú však technicky zdatní. Syn má pílu a vyrába krovy, dcéra je vyučená krajčírka, no pracuje v obchode. Navyše ladič musí byť nielen vyškolený, ale mal by vedieť robiť aj basové struny. Ak totiž nejakú roztrhne a nemá náhradnú, musí si poradiť.

Stanislav Foltán neodpočíva ani v dôchodku. Na polovičný úväzok robí správcu vo Vile dr. Alexandra a okrem hrania chodí aj ladiť. My sme ho zastihli pri ladení klavíra v hoteli Linea.