Ferdinand Bolebruch vytvorí obrovské sochy slovenských svätcov

Telom i dušou je Ferdinand Slovák ako repa. Nečudo, veď ako sám tvrdí, narodil sa slovenskej mame v rezbárskej dielni svojich predkov. Päť generácií Bolebruchovcov vyrezávalo z dreva nábytok a malý Ferko, či po záhorácky Ferdiš, si z odrezkov, čo pozostávali na zemi, stružlikal kvietky a motýlikov. Možno si to vtedy neuvedomoval, že vyrastal v podnetom prostredí, v ktorom si ctili všetko slovenské. Bolebruchovci alebo „Doškovci“, ako ich nazývali, prirodzenou cestou rozvíjali talenty i fantáziu svojich detí, učili ich rozpoznať hodnoty, vážiť si každého poctivého remeselníka, veď sami žili z umu a práce svojich rúk.

Záhoráci sú elita

„Som presvedčený, že Záhoráci tvoria elitu národa,“ smeje sa Ferdinand Bolebruch a začne vyratúvať najznámejších Záhorákov. Počnúc národným umelcom Jankom Blahom, hercami národného divadla alebo človekom, ktorý má na Slovensku najviac, až 28 patentov. Bol ním akademik Jozef Čabelka, ktorého nominovali na Nobelovu cenu za fyziku. Čabelka dal postaviť Výskumný ústav zváračský za peniaze, ktoré získal z objavu krehkého lomu. Stal sa riaditeľom najprestížnejšieho ústavu, ktorý bol tŕňom v oku vtedajším predstaviteľom Sovietskeho zväzu – Chruščovovi a Bulganinovi. Keď zistili, že ústav je na vyššej úrovni, ako majú Sovieti, na pokyn Prahy Čabelka do hodiny opúšťal ústav a už nikdy nesmel pracovať v žiadnom strojárskom podniku v Československej republike.

Vo sviatočnom dvojčísle Piešťanského týždňa sa dozviete aj o tom, ako si Ferdinand Bolebruch spomína na tvorbu najväčšieho slovenského betlehema, aké rezbárske sny mu víria hlavou alebo ako vztýčili dvanásťmetrový dvojkríž nad obcou Kálnica.