Blog Petra Remiša: Vytočil ma ten Japonec!
Rok 1980: Vážim 80 kg a v obľúbených čínskych teniskách číslo 9 zabehnem deväť kilometrov denne. Snívam o účasti na Považskom maratóne, ktorý má otočku v mojich rodných Krakovanoch.
Rok 2000: Za dvadsať rokov som nenašiel guráž na maratón, polmaratón, ani inú bežeckú súťaž. Mám pekných 90 kg a koxartrózu. Botasky, ktoré som medzitým vymenil za číslo 10, som dávno zavesil na klinec.
Rok 2003: Operovali mi haluxy. Mesiac chodím o barlách, pribral som ďalších päť kilogramov, noha sa mi zväčšila na číslo 11. Rok 2007: Poriadne ma seklo v krížoch a týždeň sa nemôžem postaviť.
Keď sa konečne vyrovnám, ťahám na metrák živej váhy. Noha ďalej rastie…
Rok 2011: Jaro Poturnaj mi požičiava Murakamiho knihu „O čom hovorím, keď hovorím o behaní“. Japonskí grafomani ma nudia, ale tento je iný. Mať 62 rokov a behať maratóny? Čo som horší? Vytočil ma ten Murakami!
Trénujem novú technikou – beh po špičkách. Behávam kde sa dá: od Húpacieho mosta po Železný, na dovolenke v Slovinsku, aj na pláži v Sardínii.
4. december 2011: Bežím prvú súťaž v živote. Veteránska kategória, 12 kilometrov v mamutích teniskách číslo 12. Mám na krku 50-ku, idem vypľuť svoju hriešnu dušu, ale získal som hlboké ponaučenie:
Niektorí ľudia vekom nezmúdrejú, len im narastie noha.
