Blog Slávky Novákovej: Vo výťahu sa dejú veci…

Prvý:
 
Išla som do sociálnej poisťovne, ktorá sídli v budove daňového úradu na piatom poschodí. Prešla som vestibulom a kráčala k výťahu. Na jeho dverách bola ceduľa s nápisom: Výťah jazdí bez osvetlenia! Môžem vám povedať, že ma úplne zmrazilo. Predstava, že budem absolvovať jazdu cez päť poschodí v tme bola mrazivá. Trpím na fóbie v uzavretom priestore. Nikdy som sa v tomto výťahu necítila dobre, teda aj keď fungoval s osvetlením. Ja som pre fóbiu z uzavretého priestoru nemohla absolvovať ani magnetickú rezonanciu. Stála som bezradne pred výťahom a nevedela som, čo robiť. Veci, ktoré som mala vybaviť boli dôležité. Rozmýšľala som,  že aj napriek chorému kolenu sa pustím peši po schodoch…

Ako som tak postávala, všimla si ma jedna pani, ktorá stála pri  okienku podateľne vo vestibule. Opýtala sa ma, v čom je problém. Keď som jej odpovedala, usmiala sa na mňa: „Ja to s vami absolvujem.“ „Vy by ste to pre mňa urobili?“ prekvapila som sa. “Áno, urobím to pre vás, aj keď sa ponáhľam,“ odpovedala mi príjemná pani a privolala výťah.

Vošli sme do tmavého priestoru a výťah sa pohol. Pocítila som, ako mi chytila ruku do svojich dlaní a prehovorila.“ Predstavte si niečo milé a príjemné,“ prihovárala sa mi počas jazdy, dokonca mi ruku v dlaniach hladkala. Ten zážitok, ktorý vo mne svojou úžasnou empatiou vyvolala, bol fascinujúci.

„Je to možné, že v tejto stresovej, uponáhľanej dobe sa nájde niekto, kto má takú empatiu ako vy?“ nedalo mi. Pani sa milo usmiala, pozdravila a odišla naspäť výťahom smerom dole.
Ja som však vďaka nej mala úžasný deň. Naštartovala ma jej dobrota a srdečnosť.

Druhý:

Na ďalší deň som išla do nákupného strediska. Lekáreň bola na prvom poschodí, ale ja som sa zase kvôli chorému kolenu rozhodla ísť výťahom. Ako som stála pri dverách výťahu, všimla som si dve ženy, asi tridsiatničky, ako sa strmhlav rútia dole schodmi.  „Sebastianko! Sebastianko,“ kričala jedna. Dvere výťahu sa rozleteli. Vyšla z nich malá postava asi trojročného chlapčeka. Chlapček sa dôležito tváril a keď ho jedna z nich zobrala na ruky, začudovane pozeral, čo sa deje. Prečo taký strach a krik?

„Ty si išiel výťahom sám? No, to si práve absolvoval skúšku odvahy a mužnosti,“ prihovorila som sa mu. Malý sa na mňa smelo pozrel: „Veď som nejaký ten chlap, nie?“ Jeho mamina mi povedala, že na poschodí si malý privolal výťah a nastúpil doňho. Keď si to obe všimli, už sa dvere výťahu zavreli a on sa pohol smerom dole. Ako utekali dole schodmi, tak sa ešte chúďa potkla a padla. Našťastie všetko dobre dopadlo.

No vidíte, vo výťahu sa dejú veci… Kto by to povedal. Myslíme si, že výťah je na prevážanie ľudí v budove a predsa má svoje  „story“.