102-ročná Šípkovčanka ešte „behá“ s motykou

Dva roky prešli, babička sa z vozíka postavila na vlastné nohy a po dvore i po záhradke behá za pomoci „chodítka". „Babička by len robila a robila, stále sa svojej dcéry pýta: A čo budeme robiť," prezradila nám jej nevesta Zdenka Macejechová. Starenka, zvyknutá byť neustále v pohybe, je ešte schopná aj napriek úctyhodnému veku vziať motyku. Jej dcéra má všade nasadené kvety, takže o zábavu majú obe postarané. Keď sme si pýtali od prababičky recept na dlhovekosť, povedala nám: „Robiť, robiť a príliš sa neprejedať."

S kôrkou chlebíka v zástere, s kockami cukru vychádzala ešte pred pár rokmi každé ráno na svitaní z domu do družstva, kde opatrovala celý život „prašky". Takto ju stretali aj susedia, keď šla s motykou do chotára. Jedla málo, ale často, pretože jej chýbala polovička žalúdka. Už si presne nepamätá, prečo jej ho lekári vzali. Aj keď postavou bola drobná, predsa mala síl ako chlap. Zdvihla nielen mech obilia, ale aj prasnicu za chvost, keď sa jej nechcelo vstávať. „Do role som išla už ako dvanásťročná, náš otec zomrel v prvej svetovej vojne, mamička nás vychovávala sama. O prasiatka som sa starala najskôr v našom dome, kde sme mali štyri chlievy, a potom, keď sa vybudovali na družstve, chodila som ich opatrovať tam. Vedela som o nich všetko, aj ako sa prasia. Raz ma došli v noci volať aj ku krave, s ktorou si nevedel poradiť ani veterinár. Strčila som do nej ruku a vytiahla živé teliatko," smiala sa prvá storočná Šípkovčanka.

Mária Macejechová sa narodila Štefanovi Macejkovi a Anne, rodenej Macovej, 31. júla 1909. Prežila dve svetové vojny, v ťažkostiach, ale aj v radostiach viac ako tri desiatky rokov s manželom Jozefom, ktorému porodila tri deti – syna Tibora a dcéry Vlastu a Máriu. Manžel zomrel v roku 1965, no do rodiny pribudlo šesť vnúčat a deväť pravnúčat. Babička žije s najmladšou dcérou Máriou Kusou v dome plnom kvetov. Oproti tečie potok, vo dvore nepočuť hluk áut, ozýva sa tu len štebot vtákov hniezdiacich v korunách ovocnýc