Blog Petra Remiša: Príbeh bulharskej práčky
Bulharskú práčku som dostal ako bonus k prvému bytu – spolu s indickou mrazničkou a maďarským šlopcom. Nemala vývody ani prívody, žiadne programy a nežmýkala. Pranie na nej bolo pre mňa veľkou výzvou a zároveň potešením.
Zariadenie malo len tri časti: Škatuľa, bubon a dekel. Všetky z plastu.
Počas prevádzky sa musela vždy poriadne zaťažiť. Motor bol ukrytý v dekli a ten bez zaťaženia nadskakoval ako vétrieska na družstevnej ceste. V dôsledku toho prešmykoval prevod a práčka nedosahovala očakávaný výkon.
Po slovensky povedané: stála.
Vyriešil som to tak, že som si sadol na dekel. Joj, ale som tam ľúbil vysedávať po sobotách! Počúval som pri tom volkmen, lúštil krížovky alebo čítaval Leninove zobrané spisy.
Po dvoch hodkách som práčku vypol, vylial som špinavú vodu do vane a postup som opakoval ešte 3x pri pláchaní. Dlhé zimné večery som strávil ručným žmýkaním. Dobre z toho posiľovali predlaktia.
Po roku som vyhral aj okresnú profiligu v pretláčaní.
Bohužiaľ, bulharskú práčku už nemám. Vyhodila ju upratovačka, ktorá ju považovala za formu na tortu. Náš uličný výbor jej dal za to pokarhanie a doživotne ju vylúčil z Červeného kríža. Samozrejme, musela mi kúpiť novú, automatickú.
Perie síce sama, bez pomoci, ale odvtedy mám jeden problém:
Nudím sa ako pes.
