Blog Petra Remiša: Škrečkovanie
Nebudem tajiť: Odjakživa som lakomec. V detstve som kradol bratovi párky z taniera a vyšplhal som sa na strom, aby som ich mohol zjesť sám. So sebou som mal vzduchovku pre prípad, že by ma hladný súrodenec chcel prepadnúť.
Na prahu puberty som sa rozhodol, že sa nikdy neožením: Slobodní sa nemusia s nikým deliť. Získal som tak správne návyky, ktoré ďalej rozvíjam.
Bohužiaľ, spoločnosť nie je ku mne vždy tolerantná. Preto svoje sklony maskujem. Mnohým trvá roky, kým zistia čo som zač. Napríklad, ak idem na pivo, objednávam rundy celej krčme. Väčšina štamgastov ma za to zbožňuje.
Keď majú v sebe desiate pivo, ani nepostrehnú, že som sa vyparil cez vetrák. Samozrejme, bez platenia. Ušetrené prostriedky pchám doma do pančuchy.
Veľa príležitostí na skrblenie mám aj pri športe. Skoro ráno preleziem cez plot na golfové ihrisko a trénujem bez platenia členského. Keď ma objaví správca, tvárim sa, že idem odpáliť hlavu krtkovi, čo mu rozryl green.
A ako každý lakomec, venujem kopec času literatúre. Čítam najmä letáky na zľavy. Do obchodného domu dobieham ešte pred otvorením, aby som nenechal nenažraným dôchodcom ani jeden akciový jogurt.
Ak mi teraz poviete, že do hrobu si tú pančuchu nevezmem, tak máte asi recht.
Ale strašne dobre sa mi na ňu pozerá.
