Lukáš Prvý: Hasič aj záchranár v jednom o živote v prvej línii

Záchranka aj hasičská zbrojnica sa stali jeho každodennou realitou v roku 2021. V Trnave vtedy začínal svoju cestu v záchrannej zdravotnej službe, doma v Chtelnici vstúpil do miestneho dobrovoľného hasičského zboru. Popri práci vyštudoval urgentnú zdravotnú starostlivosť a zo ZZS v Trnave sa presunul na stanicu v Dechticiach. V DHZO Chtelnica sa v roku 2022 stal predsedom, od roku 2023 je jeho veliteľom. Pod jeho rukami vyrastajú mladí hasiči, s kolegami pripravuje podujatia pre obec a voľné chvíle mu občas bez varovania preruší výzva na ďalší výjazd.

O živote medzi sanitkou a hasičskou zbrojnicou, zásahoch, ktoré sa nedajú vymazať z pamäti, aj o tom, čo všetko verejnosť z práce záchranára nevidí, sme sa rozprávali s Lukášom Prvým.

Záchranárstvu sa venujete profesionálne a popritom ste veliteľom dobrovoľných hasičov v Chtelnici. Ako dlho ste záchranárom a ako dlho hasičom? Bolo to vždy vaším snom alebo čo vás k tomu priviedlo?

– Hasičom aj záchranárom som od roku 2021. Paradoxne sa to celé začalo počas covidu. Pre svet to bolo veľmi ťažké obdobie, ale mne zmenilo život asi o 180 stupňov. Práca záchranára ma lákala už dávnejšie, ale popri vtedajšej práci som nemal možnosť ísť študovať. V roku 2020 však vznikli posádky RZP-S, ktoré tvoril zdravotnícky záchranár a vodič. Išlo najmä o sekundárne transporty medzi nemocnicami, ale posádky vykonávali aj primárne výjazdy. Bola to pre mňa príležitosť dostať sa k práci na záchranke ešte bez vysokej školy.

Začínal som na stanici ZZS v Trnave a práve tam ma kolegovia postupne „presvedčili“, aby som išiel študovať. Dal som na nich a dnes som za to veľmi rád. Po dvoch rokoch sa uvoľnilo miesto na RZP v Dechticiach, a keďže som už študoval odbor urgentná zdravotná starostlivosť, dostal som možnosť pracovať tam.

Prečo ste sa rozhodli práve pre prácu zdravotného záchranára?

– Je to veľmi zaujímavé povolanie. Mám rád adrenalín a hlavne nemám rád stereotypnú prácu. Keď prídeme do služby, nikdy presne nevieme, čo nás počas nej bude čakať. A potom je tu, samozrejme, tá najdôležitejšia vec – možnosť človeku reálne pomôcť a niekedy mu aj zachrániť život. Je to obrovská zodpovednosť, ale zároveň niečo, čo dáva tejto práci veľký zmysel.

Nedávno ste dokončili bakalárske štúdium. Čo sa tým pre vás zmenilo?

– V osobnom živote je to pre mňa najmä veľký osobný úspech. Som rád, že som školu popri práci a všetkých ostatných povinnostiach zvládol a dokončil. Po pracovnej stránke je tá zmena oveľa väčšia. Ako zdravotnícky záchranár už preberám zodpovednosť za pacienta, rozhodujem o ďalšom postupe a využívam v praxi vedomosti a kompetencie, ktoré som počas štúdia získal.

Čo je najväčší nezmysel o práci záchranárov, ktorému ľudia stále veria?

– Asi predstava, že celý deň lietame so zapnutými majákmi od jednej resuscitácie k druhej, a keď práve nemáme výjazd, tak na stanici len spíme. Realita je úplne iná. Čas medzi výjazdmi využívame na vzdelávanie a precvičovanie postupov, staráme sa o chod stanice, kontrolujeme a dopĺňame zdravotnícky materiál a lieky v sanitke, kontrolujeme techniku a pripravujeme vozidlo na ďalší výjazd. Sanitku, samozrejme, aj čistíme a dezinfikujeme, niekedy po pacientovi od krvi, zvratkov či iného biologického materiálu. Záchranár nepracuje iba vtedy, keď ho vidíte prechádzať so zapnutými majákmi. Veľa práce, ktorú robíme medzi jednotlivými výjazdmi, verejnosť jednoducho nevidí. A práve vďaka nej môžeme byť pripravení, keď príde ďalšia výzva.

Chodíte niekedy na výjazdy, pri ktorých si poviete, že sanitku na toto naozaj volať nemuseli?

– Áno, a, žiaľ, pomerne často. Stáva sa, že ľudia operátorovi opíšu situáciu inak, než aká je realita po našom príchode na adresu. Záchranná zdravotná služba však nemá suplovať všeobecného lekára či pohotovosť len preto, že sa niekomu nechce ísť k lekárovi. Ľudia by si mali uvedomiť, že sanitka, ktorá je v tej chvíli na takomto výjazde, môže chýbať pri človeku, ktorý skutočne bojuje o život. K nemu potom musí byť vyslaná vzdialenejšia posádka a pri niektorých stavoch rozhoduje doslova každá minúta.

Niekedy počúvame argument: „Veď si celý život platím zdravotné poistenie.“ Samozrejme. Lenže zdravotné poistenie si platí aj človek, ktorý práve v tej chvíli potrebuje bezodkladnú pomoc. Tým nechcem povedať, aby sa ľudia báli zavolať na 155, keď majú vážnu obavu o zdravie alebo život. Záchranná zdravotná služba by však mala zostať predovšetkým pre stavy, pri ktorých je potrebná neodkladná pomoc.

Existuje typ výjazdu, pri ktorom si aj po rokoch poviete: „Toto fakt nechcem?“

– Určite sú to výjazdy k deťom. Pri nich človek spozornie už vo chvíli, keď dostane prvé informácie z operačného strediska. Dieťa nie je malý dospelý a tieto výjazdy bývajú náročné nielen medicínsky, ale aj psychicky. A myslím si, že žiadny záchranár nechce zažiť resuscitáciu dieťaťa. V takej chvíli však musia ísť emócie bokom a človek sa musí sústrediť na svoju prácu, pretože dieťa aj jeho rodičia od nás potrebujú maximum. Až neskôr, keď sa výjazd skončí, si človek niekedy naplno uvedomí, čo vlastne zažil.

Je nejaký zásah, na ktorý dodnes nezabudnete?

– Za viac ako päť rokov sa tých výjazdov nazbieralo naozaj veľa a myslím si, že každý záchranár má niekoľko takých, ktoré si bude pamätať celý život. Sú medzi nimi tragické udalosti, na ktoré sa nezabúda, ale, našťastie, aj tie s dobrým koncom. Jeden z najkrajších bol prípad pacientky, ktorú sa nám podarilo úspešne zresuscitovať. Dodnes ju človek stretne a ona behá s motykou po záhrade. (smiech) Práve pri takých prípadoch si človek uvedomí, aký význam táto práca má.

Dá sa po náročnom výjazde jednoducho vypnúť a nechať to za sebou? Aká je vaša psychohygiena pri takejto náročnej práci a aj hobby?

– Po rokoch a množstve výjazdov si človek vytvorí určitý profesionálny odstup. Nie je to o tom, že by vám bolo jedno, čo sa stalo. Skôr sa naučíte prijať, že záchranár nie je boh. Na výjazd ideme preto, aby sme človeku pomohli. Urobíme všetko, čo sme sa naučili a čo nám súčasná medicína umožňuje. Niekedy však ani napriek všetkej snahe už človeku pomôcť nedokážeme. Samozrejme, že nás to mrzí, ale aj také situácie sú, žiaľ, súčasťou života a tejto práce. Mne veľmi pomáha práve hasičstvo, kamaráti, rodina a jednoducho obyčajný život mimo práce.

Pomáhajú vám skúsenosti zo záchranky aj pri hasičských výjazdoch?

– Určite áno, aj keď často nepriamo. Najviac sa to prejaví napríklad pri dopravných nehodách, keď sú na mieste zranení ľudia. Výhodou je však i to, že človek pozná fungovanie celého integrovaného záchranného systému, vie, čo môže od jednotlivých zložiek očakávať a ako spolupracujú. Vďaka skúsenostiam zo záchranky sa v niektorých situáciách dokážem rýchlejšie rozhodnúť a reagovať.

Vaším nápadom boli aj školenia verejnosti v používaní AED defibrilátora. To vám pravdepodobne napadlo v súvislosti s vašou prácou?

– Áno. Pred piatimi rokmi som vyzbieral peniaze na vôbec prvý AED a boli sme v širokom okolí prvá dedina, ktorá ho mala. Mali sme ho na obecnom úrade, ale neskôr bol zničený pri útoku na bankomat. Momentálne je umiestnený na hasičskej zbrojnici. Samotný defibrilátor však nestačí. Môžete ich mať aj desať – ak ľudia nevedia, čo v rozhodujúcej chvíli urobiť, ich potenciál zostane nevyužitý. Pri náhlom zastavení obehu sú totiž úplne zásadné prvé minúty ešte pred príchodom záchrannej služby. O šanci človeka na prežitie často rozhodujú práve ľudia, ktorí sú v tej chvíli pri ňom. Ak neurobia nič, jeho šanca sa veľmi rýchlo znižuje. Ak však rozpoznajú zastavenie obehu, začnú resuscitovať a použijú AED, dávajú mu výrazne väčšiu šancu, že sa dožije príchodu záchranárov. Preto považujem za dôležité nielen AED defibrilátor niekde zavesiť na stenu, ale naučiť ľudí, že sa ho nemusia báť a ako správne reagovať.

Ako sa podľa vás za posledné roky zmenil hasičský zbor v Chtelnici?

– Myslím si, že sme spravili veľký progres. Zbor funguje od roku 2019 a už v roku 2020 prišiel covid, ktorý jeho rozvoj výrazne zabrzdil, pretože množstvo aktivít nebolo možné robiť. Od roku 2022 sme sa však mohli naplno rozbehnúť. Ako výjazdová jednotka sme sa postupne dostali z kategórie C až do kategórie A, čo je pre nás veľký posun. Rozvíjala sa technika, výcvik, práca s mládežou a každým rokom sa snažíme posúvať aj naše podujatia. Keď sa obzriem pár rokov dozadu, ten rozdiel je naozaj veľký.

Venujete sa tiež tréningom mladých hasičov. Prvá generácia, ktorú ste trénovali ešte ako deti, už pomaly dorastá medzi dospelých. Čo pre vás znamená vidieť ich po rokoch na druhej strane?

– Keď som sa stal predsedom DHZO Chtelnica, jedným z mojich cieľov bolo rozbehnúť hasičskú mládež. Dnes je zvláštne a zároveň pekné sledovať, ako deti, ktoré k nám kedysi prišli, postupne dospievajú. Samozrejme, nie všetky zostanú pri hasičstve aj v dospelosti a je to úplne prirodzené. Myslím si však, že im tie roky dali veľa i do života – naučili sa fungovať v kolektíve, niesť zodpovednosť, pomáhať druhým a vznikli medzi nimi kamarátstva, ktoré zostávajú dodnes. A ak niektorí z nich zostanú pri zbore aj ako dospelí, je to pre nás asi najlepší výsledok tejto práce.

Mladým hasičom z Chtelnice sa dlhodobo darí na súťažiach a práve vy ste ich trénerom. Máte nejaké méty, ktoré chcete, aby mladí dosiahli v hasičskom športe?

– Odkedy začali chodiť na súťaže, pravidelne sa umiestňujú na popredných priečkach. Niekedy mi na tréningoch robili poriadne nervy. Hovorili mi: „Vedúcko, neboj, nemusíme trénovať naplno. Prídeme tam a berieme prvé miesto.“ (smiech) Ja som po niektorých tréningoch odchádzal s pocitom, že na súťaži to bude tragédia, a potom sme tam prišli, oni do toho dali všetko a víťazstvo naozaj získali. Dosiahli už aj piate miesto na majstrovstvách Slovenska v konkurencii 122 tímov, čo považujem za fantastický výsledok.

Preto im nechcem stanovovať nejakú konkrétnu métu. Budem rád, keď budú pokračovať v tom, čo robia, bude ich to stále baviť a zostane z nich taká dobrá partia, akou sú dnes. Výsledky potom prídu samy.

Stojíte aj za veľkými akciami zboru, ako sú Hasiči deťom, Mikulášska hasičská jazda či oslavy SNP. Dá sa teda asi povedať, že rád organizujete hasičské akcie. Čo je vaším hnacím motorom pri ich vymýšľaní?

– Áno, baví ma vymýšľať nové veci a skúšať, kam sa dá podujatie posunúť. Veľa nápadov vzniká v mojej hlave, ale zároveň vždy zdôrazňujem, že bez ľudí okolo mňa by zostali iba nápadmi. Robíme to ako zbor. Za každou akciou je množstvo ľudí, ktorí pripravujú areál, techniku, program a riešia veci, ktoré návštevník ani nevidí. A práve ten výsledok je potom spoločný.

Asi najväčším hnacím motorom je, keď vidíme plný areál, spokojné deti a ľudí, ktorí odchádzajú domov s tým, že sa im u nás páčilo. Vtedy si povieme, že všetok ten čas stál za to.

Organizovať takéto akcie popri práci, výjazdoch a tréningoch musí zabrať veľa času. Čo vás motivuje stále vymýšľať ďalšie?

– Je to obrovský žrút času (smiech), ale baví ma to a beriem to ako svoje hobby. Keď človek vidí, že niečo, čo bolo najskôr iba nápadom v hlave, nakoniec funguje a ľudia z toho majú radosť, motivuje ho to vymýšľať ďalšie veci. A veľmi dôležití sú ľudia okolo mňa. Keby som na to bol sám, určite by som toho toľko robiť nedokázal.

Máte pri tom všetkom vôbec čas, keď neriešite ani záchranku, ani hasičov?

– Mám (smiech), aj keď niekedy je toho času menej, než by som chcel. Snažím sa ho tráviť s rodinou a kamarátmi – jednoducho na chvíľu vypnúť. Aj keď pri dobrovoľných hasičoch sa to „vypnutie“ nedá úplne naplánovať. Stalo sa už veľakrát, že som bol s kamarátmi vonku, prišla výzva na výjazd a ja som musel odísť. Našťastie to už poznajú a chápu. (smiech) Snažím sa teda nájsť rovnováhu medzi prácou, hasičmi, rodinou, kamarátmi a časom pre seba. Nie vždy sa to podarí dokonale, ale bez toho by sa takéto tempo dlhodobo zvládať nedalo.