Výstava Čaro spomienok vo Vile dr. Lisku
Vo výstavných priestoroch Balneologického múzea Imricha Wintera v Piešťanoch, vo Vile dr. Lisku, prebieha od 11. decembra 2025 do 8. marca 2026 výstava Čaro spomienok, hračky a sakrálna výšivka zo zbierky Alice Tokarčíkovej.
Alica Tokarčíková, rodáčka zo Spišskej Novej Vsi, zbierala papierové obrúsky už v detstve. K prvým predmetom jej súčasnej zbierky patrí plyšový medvedík. Kúpila ho spolu so sestrou pred Vianocami v roku 2010 na burze starožitností na prešovskom námestí.
Jej zbierka je veľmi rôznorodá. Medzi jej najrozsiahlejšie súbory patria kolekcie sakrálnych textílií (výšivky s náboženskou tematikou) a hračiek – najmä bábik a plyšových medveďov, ktorú prezentujeme práve v Balneologickom múzeu I. Wintera. Jej zbierky boli verejnosti predstavené viackrát, piešťanská výstava je jedenásta v poradí.
Najväčšou časťou jej zbierky je súbor dečiek a obrusov, zhotovených rôznymi technikami – vyšívaním, háčkovaním, pletením. V súčasnosti zbiera a pre budúce generácie uchováva aj starý porcelán, keramiku, vyšívané obrazy, tapisérie, dámske vyšívané vreckovky, vyšívané kabelky a ručne vyšívané gobelínové obrazy.
Ako jediná v republike je držiteľkou titulu TOP zberateľka Slovenska. Je majiteľkou niekoľkých certifikátov. Mnohé zo svojich rozsiahlych kolekcií venovala aj slovenským múzeám a rôznym inštitúciám – mestským, obecným úradom či školám. Balneologickému múzeu I. Wintera darovala vlani súbory 212 porcelánových pitných pohárov, 72 kusov dečiek, obrusov, textilných dekorácií, porcelánových súprav, tanierov a jeden gobelínový obraz.
Súčasťou vernisáže bolo odovzdávanie certifikátov slovenských rekordov za najviac predmetov darovaných fyzickou osobou do slovenských múzeí, štátnych a verejných inštitúcií (1383 kusov a jedenásť kompletných zbierok).

Alicu Tokarčíkovú zaujímajú aj príbehy, ktoré sa spájajú so starými vecami, a jej cieľom je zachovať historické skvosty. Verí, že keď zachránime staré veci, ktoré sa prestali používať, potom zachránime históriu pre budúce generácie. Zberateľstvo je pre ňu celoživotným snažením s cieľom vytvorené zbierky darovať.

Sakrálne výšivky
Výšivky prezentované na výstave pochádzajú z obdobia od konca 19. storočia až do 20. rokov tohto storočia. Najnovšími dielami sú výšivky Daniely Krajňákovej z Hendrichoviec – Štrnásť zastavení krížovej cesty a podobizeň Jána Pavla II. Sakrálnej výšivke sa venuje aj Mária Bernatová z Košíc. V roku 2018 vytvorila obrazy Nepoškvrnené Srdce Panny Márie a Božské Srdce Ježišovo.
Na vystavených obrazoch so sakrálnou tematikou sa často využíva steh petit point, ktorý sa vyšíva pomocou zväčšovacieho skla. Steh petit point (z francúzskeho „malý bod“ alebo „bodka“) sa realizuje predovšetkým na kanave, používajú sa jemné a drobné diagonálne stehy.
Ďalším často používaným stehom je krížikový. Niekedy sa používajú aj kombinácie dvoch typov stehov. Staršie výšivky prezentované na výstave boli zhotovené podľa predkreslenia plným stehom. V niektorých prípadoch je namiesto látky použitý perforovaný papier. Časti obrazov sú domaľované, prípadne sa na dotvorenie používali malé koráliky.

História hračiek
Bábiky existovali už v starom Grécku a v Egypte. Boli vytvorené z hliny a znázorňovali dospelého človeka. Neskôr sa začali vyrábať z dreva. Bábiky sa robili aj z minerálneho tvrdého papiera technikou kašírovania (lepenia vrstiev papiera na formu). Papierové bábiky mali realistickejšiu podobu. V 16. storočí sa prešlo k výrobe voskových postáv. Tieto bábiky boli pomerne drahé, takže ich dostávali len deti z bohatých rodín.
V 19. storočí sa bábiky stali dostupnými pre široké spektrum detí. Materiály ako porcelán a biskvit umožnili výrobu realistických bábik s detailnými črtami tváre a oblečením. Francúzske porcelánky zaviedli výrobu hláv bábik z neglazovaného porcelánu, tzv. biskvitu. Okrem Francúzska sa vyrábali v Nemecku.
Ďalšiu etapu predstavujú celuloidové bábiky. Vyrábali sa v Nemecku, vo Francúzsku, ale i v bývalom Československu vo firme Technoplast. Prvé celuloidové bábiky boli vyrobené v USA okolo roku 1860. Po prvej svetovej vojne celuloid postupne nahradila umelá hmota.
Plyšové medvedíky sa začali vyrábať nezávisle na dvoch vzdialených miestach – v New Yorku a v nemeckej obci Giengen v roku 1903. Morris Michtom vyložil 15. februára 1903 do výkladu svojho obchodu v newyorskom Brooklyne plyšového medvedíka. Ešte predtým poslal jedného medvedíka aj do Bieleho domu s prosbou, aby ho mohol pomenovať Teddy, čo bola prezývka vtedajšieho 26. amerického prezidenta Theodora Roosevelta. Ten súhlasil, a tak sa začala písať história jednej z najznámejších detských hračiek, ktorú vytvorila Michtomova manželka Rose.
Príbeh obľúbenej hračky však siaha i do Nemecka. Krajčírka na vozíku Margaret Steiffová z Giengenu vyrobila vo svojej firme podobného medvedíka. Autorom návrhu bol jej synovec, ktorý urobil náčrty počas návštevy ZOO. Najväčšími výrobcami plyšových medvedíkov sú až do súčasnosti nemecké firmy Herman Teddy a Steiff.
Monchhichi je ikonická japonská plyšová hračka – opička cmúľajúca si palec (pôvodne mala fľaštičku), vytvorená v roku 1974 spoločnosťou Sekiguchi Corp. Zámerom dizajnéra Yoshihara Washina bolo vyrobiť hračku vzbudzujúcu lásku a nehu. Washino sa inšpiroval nemeckou bábikou a japonskou opičkou Kuta Kuta, pričom chcel skombinovať plastové časti tváre a končatín s mäkkým telom. Boli populárne aj v 80. rokoch v Československu, predávali sa v Tuzexe a neskôr i v bežných obchodoch.
Vladimíra Pribišová