Miško Kriho už vyhráva na harmonike svätému Michalovi

Jeho harmonika stíchla, ale v predstavách ľudí, ktorí Miška milovali, bude znieť až do chvíle, čo budú žiť tí, ktorí si na neho s láskou spomínajú a ktorí zažili jeho veselosť, muzicírovanie, kumšt a neopakovateľný šarm starého mládenca, ktorý miloval život vo všetkých jeho podobách, ctil si svojich predkov a rozdával lásku ich potomkom. Michal Kriho ukončil púť v rodnej dedinke pod horami na Štedrý deň. Smutnú správu o jeho skone nám oznámila ešte v ten deň jeho krstná dcéra Katarína Oršinová a po pohrebe uviedla: „V mene celej rodiny ďakujem za všetky prejavy sústrasti a tiež ďakujem všetkým, ktorí prišli nášho krstného odprevadiť na poslednej ceste.“

„Na Božie narodzenie, 25. decembra 2025, sme si v kostole v Kočíne zaspievali koledy na našom koncerte Vitaj nám, Ježiško, narodzený, venovanom do folklórneho nebíčka nášmu harmonikárovi Miškovi Krihovi, ktorý nás na Štedrý deň opustil do večnosti. Výnimoční ľudia odchádzajú vo výnimočné dni.  Dúfame, že sa Miškovi tam hore takáto rozlúčka s Podhorankou páčila. V tento sviatočný čas nás zasiahla smutná správa o odchode do večnosti vynikajúceho harmonikára, pána Michala Kriha. Miško bol neodmysliteľnou súčasťou Folklórnej skupiny Podhoranka takmer päťdesiat rokov. Celé desaťročia sprevádzal svojou hrou na harmonike mnohých spevákov i folklórne skupiny na festivaloch či súťažiach. Lúčime sa s Tebou, Miško, a ďakujeme Ti za dlhé roky spolupráce, stretávania, Tvojej vzácnej ľudskosti, pokory a lásky k rodnej zemi. Odpočívaj v pokoji,“ znelo rozlúčenie Folklórnej skupiny Podhoranka z Kočína-Lančára.

Zaspomínajte si na Miška spolu s nami. Pred rokom slávil svoje 80. narodeniny. Bol drobnej postavy, ale energie mal ešte do osemdesiatky toľko, že by ju mohol rozdávať plným priehrštím. Keď sa usmial, žiarili mu oči ako hviezdy nad lančárskym kostolíkom. Tam, pod kopcom, ktorý vedie k dominante podhorskej dedinky, sa 7. septembra 1944 narodil budúci chýrny harmonikár Michal Kriho. Všetci ho oslovovali Miško!

O jeho živote nám porozprávali jeho rodinní príslušníci: „Roky bežali a z malého chlapčaťa, čo azda najradšej liezlo po stromoch či behalo po chotári, vyrástol mladý muž, elektrikár. Život ho zavial do bane Cígeľ, kde celé štvrťstoročie namiesto slnka a oblohy videl len mihotavé banícke svetlá v podzemí. A on, elektrikár, ich rozsvecoval, aby baníkom žiarili v prítmí štôlní ako slnko na oblohe. Miloval muziku, záhradu, víno, to si aj dorobil z vlastnej vinice. Mal vycibrený vkus, jeho vína bodovali na mnohých súťažiach. A keďže Pán Boh mu dal do vienka mnohé talenty, aj muzikantský, bez Miška Kriha a jeho harmoniky by kapely a súbory ako Vavrinecká trojka, Podhoranka či Krakovčanka boli asi smutnejšie a nemali by toľko úspechov.“

Hral na harmonike, mal i hráčske šťastie

Miško rád žartoval, mal hráčske šťastie a zároveň podporoval dobré a užitočné veci a akcie, veď v tombolách počas mnohých ročníkov pochovávania basy v Lančári nakúpil toľko lístkov, že by sa nimi dal vytapetovať azda celý kultúrny dom. A vyhratými cenami by azda zapratal aj polovicu javiska.

Tento harmonikár rozdával radosť z muziky po celom regióne cez Lančár, Kočín, Šterusy, Vrbové, Krakovany a svojich priaznivcov má aj v Piešťanoch, kde sprevádzal folkloristov na rôznych vystúpeniach a podujatiach. S „Vavrincami“ najazdil v aute po oslavách výročí a narodenín desaťtisíce kilometrov. Do noci muzicíroval a ráno už pobehoval v záhrade a staral sa.

„So sestrou si doma doopatrovali mamičku, dožila sa 93 rokov. Často o mame a jej zdravom korienku rozprával aj nám. Ako starého mládenca ho chceli kamaráti azda aj tisíckrát oženiť, no rodina, hoci vlastnú si nezaložil, mu bola nadovšetko. I preto, že jeho jediná sestra a krstné deti cítili jeho veľkú lásku, oddanosť a starostlivosť, dali hlavy dokopy, zalistovali v albume a poslali nám k tým našim desiatkam snímok z akcií, kde Miško účinkoval, i svoje rodinné a spísali vety, ktoré tvoria výnimočný životopis,“ prezradili jeho krstniatka.

Jeho elektriku majú domy v Lančári, Šterusoch i Kočíne

Michal Kriho sa narodil ku koncu vojny, 7. septembra 1944, v Lančári. Ako prvorodený syn Michala a Štefánie dostal meno Michal a stal sa tretím Michalom v rodine. Jeho dedko sa volal tiež Michal.

Po ukončení základnej školy, ktorú absolvoval v kaštieli v Chtelnici, sa vyučil za elektrikára v učňovskej škole v Piešťanoch. Po vyučení narukoval na základnú vojenskú službu, po ktorej začal pracovať ako elektrikár v bani Cígeľ v Prievidzi. Po odpracovaní viac ako 25 rokov pod zemou mal nárok na zaslúžený dôchodok, no s jeho životnou energiou na dôchodku nezostal a zamestnal sa ako elektrikár v Trnavskej teplárenskej. Elektroinštalácie v starších domoch v rámci Lančára, Kočína a Šterús majú jeho rukopis.

„Po návrate z Prievidze do Lančára bol dlhé roky poslancom obecného zastupiteľstva. Aktívne sa zúčastňoval na dobrovoľníckych akciách v obci aj mimo nej. V každom ročníku Michalfestu v Lančári spolu so švagrom Vilkom Melúchom natiahli stovky metrov elektrických káblov pre zabezpečenie osvetlenia a zvuku. Počas života bol aktívnym členom rôznych organizácií (hasičský zbor, Slovenský zväz záhradkárov…). Dlhé roky sa venoval pestovaniu viniča a dorábaniu domáceho vína. V istom období sa ním dorobené víno umiestňovalo na popredných miestach v degustačných rebríčkoch. Po odchode do dôchodku sa jeho záhradkárska činnosť prejavila práve týmto dobrým vínom,“ zaspomínali si krstné dcéry.

Od založenia Folklórnej skupiny Podhoranka z Lančára bol takmer päťdesiat rokov jej harmonikárom a zároveň dlhoročným vedúcim. Za jeho pôsobenia sa spolu s ostatnými členmi zúčastnil mnohých folklórnych súťaží, od lokálnych po medzinárodné, v ktorých sa skupina umiestňovala na popredných priečkach.

Práve na harmonike, na ktorej hrával od chlapca, dlhodobo sprevádzal aj ďalšie folklórne skupiny a spevácke zbory napr. z Krakovian, Trebatíc, Dolného Lopašova či z Dechtíc. Krátkodobo hudobne vystupoval s mnohými ďalšími zoskupeniami, ktoré za tie roky ani nie je možné spočítať.

Počas pôstu sa harmoniky nedotkol

Niekoľko rokov po návrate z Prievidze založili spolu s Emilom Jankovičom a Pavlom Kunicom hudobné teleso Vavrinecká trojka. Toto zoskupenie spríjemňovalo ľuďom rôzne životné udalosti ako svadby, oslavy či výročia. V istom čase boli takí vyťažení, že hrávali každý deň v týždni. V tejto zostave pravidelne celé roky spievali pašie počas obradov Veľkej noci či niesli nad kňazom baldachýn počas procesie k Božiemu telu. S trubkárom z Vavrineckej trojky, Emilom Jankovičom, boli tiež zohratí ako čert a Mikuláš. Takého milého čerta sa deti veru báť nemuseli.

Dovolenky trávil na malte

Po roku 1964 začali jeho rodičia so sestrou Máriou svojpomocne stavať rodinný dom. Ako to už na Slovensku býva dobrým zvykom, dovolenku trávil pri miešačke. Ako veľký fanúšik hokeja „teperil“ linkovým autobusom z Trnavy televízor Dajana, na ktorom ešte doma dopozeral zápas z majstrovstiev sveta v hokeji s anténou zapichnutou v kope čerstvého piesku určeného na vnútorné omietky ich rozostavaného domu.

V mladosti ho v Lančári a okolí volali takmer na každú svadbu za hlavného družbu a sám sa oženiť nestihol. Nikdy neodmietol pozvanie na ples alebo bál (jedine, že by sa mu termín kryl s iným ). Svojou energiou pri tanci harmonikár konkuroval podstatne mladším ročníkom. Pretože sa celé roky staral o svoje zdravie, až do osemdesiatky čítal noviny bez okuliarov.

Bol športovo založený. Sedemkrát zdolal Kriváň, s horským vodcom bol ako 57-ročný na Gerlachu a ako 64-ročný na Lomnickom štíte. Ako pravý Slovák nepohrdol bryndzovými haluškami, no nikto by sa mu nezavďačil kuracím mäsom. Na to mal zlé spomienky ešte ako chlapec, keď jedol kuracie mäso z domáceho chovu. Ako sám hovorí: „Tie sliepky boli atlétky a ich vyšportované mäso nebolo možné užuť.“

Čas plynul pre každého rovnako, a hoci šesťdesiatku a sedemdesiatku oslavoval Miško spevom a tancom v plnom „kulturáku“, osemdesiatku oslavoval v kruhu rodiny a blízkych priateľov pri dobrom jedle, vínku a veselých spomienkach. Celých osemdesiatjeden dlhých rokov držal svätý Michal, ktorý je patrónom harmonikárovej rodnej lančárskej farnosti, nad Miškom svoju ochrannú ruku a teraz ho sprevádza vo večnosti.

Miško, odpočívaj v pokoji. V mene redakcie Piešťanského týždňa vyjadrujeme hlbokú a úprimnú sústrasť tvojej rodine a všetkým, ktorí ťa milovali.