Hasič Martin Piškula sa lúči s Piešťanmi: Som šťastný, že som mal dve rodiny!

No nezmizli spomienky. Dvadsaťpäť rokov je celé štvrťstoročie. Stovky výjazdov, cvičení, zásahov, previerok, ba aj obdobie, keď sa kompletne rekonštruovala piešťanská „hasičáreň“ na Dopravnej ulici, dnes sídlo okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), prežil vo veľkej hasičskej rodine rodák z Pobedima, Martin Piškula.

V hodnosti major odchádza v decembri do výsluhového dôchodku. Aké to boli roky? A čo všetko Martin Piškula v službe so svojimi kolegami zažíval? A prečo mal s manželkou občas aj tichú domácnosť? Prečítajte si náš vianočný rozhovor. A pozor na adventný veniec alebo oheň v kachliach či v kozube! Nech čítate v pokoji a prežijete krásne Vianoce!

Je mnoho chlapcov, ktorí už v detstve túžia byť hasičmi. Láka ich dobrodružstvo, zvuk sirén blikajúcich na červených autách, ktorým sa uhýbajú všetci na cestách. Bol to i váš sen? Aké myšlienky, deje, udalosti vás do „hasičárne“ priviedli?

– Hasičom som chcel byť odmalička, keď ma otec pochádzajúci z Moravy brával na hasičské súťaže. Odvtedy som snil svoj sen stať sa raz skutočným hasičom. Som rád, že sa mi sen splnil. Moje povolanie ma napĺňa a prinieslo mi mnoho skúseností. Veľa som sa naučil, mnohé som pochopil a vďaka hasičstvu som spoznal mnoho dobrých ľudí.

Kto vás prijímal do piešťanského hasičského zboru, ako prebiehal pohovor, skúška?

– Kedysi sa hasiči ešte volali požiarnici, aj preto ma teda prijímali do Zboru požiarnej ochrany. Bolo to už dávno, prijímali ma dvaja „šéfovia“ – vedúci OPT Vendel Kráľ a riaditeľ Zboru požiarnej ochrany Peter Galbo.

Čo všetko musel hasič vedieť vtedy a aké vzdelanie mal mať?

– Mladý muž, ktorý vstupoval do požiarneho zboru, mal mať maturitu, odslúženú základnú vojenskú službu a vodičský preukaz na nákladné vozidlo „C“. To všetko som mal, no a keďže už ako malý štopeľ som chodil s otcom po hasičských súťažiach, pri vstupnom pohovore do piešťanského zboru som spomenul aj dobrovoľníctvo. Je fajn byť pripravený.

Koľko ste mali rokov, keď ste išli na svoj prvý výjazd. Pamätáte si ho? Kde to bolo a čo ste robili?

– Môj prvý výjazd bol požiar pivničných priestorov v obci Banka a mal som vtedy 22 rokov.

Spomeňte si na najkrajšie hasičské chvíle. A prečo boli tými najkrajším pre vás?

– Najkrajšie chvíle pre mňa sú tie, keď vytvoríme úsmev a šťastie u detí, keď sú u nás v „hasičárni“ na exkurzii, alebo ak hasiči vyrážajú za deťmi na rôzne akcie zamerané na ukážky hasičskej techniky.

Ktorá udalosť, výjazd sa vám najviac vryl do pamäte? Ak ich bolo viac, pospomínajte si a porozprávajte, prečo si práve tie okamihy tak veľmi pamätáte…

– Nikdy nezabudnem na prvý smutný zásah, keď sme vyťahovali dieťa spadnuté v žumpe. A tiež o pár rokov nato, keď sme z auta vyťahovali uhorené telá poľských občanov pri dopravnej nehode na diaľnici D1. Žiaľ, aj takéto tragické okamihy som zažil a musel sa s nimi nejakým spôsobom vysporiadať. Ale zabudnúť sa nedá.

Aký je bežný deň hasiča slúžiaceho v HaZZ Piešťany, ak nie je práve na výjazde? Začína kávou alebo hláseniami?

– Deň sa začína preberaním služby. Zmena, ktorá končí, informuje nastupujúcich kolegov o tom, čo sa v predchádzajúci deň stalo, nasleduje vypisovanie potrebnej dokumentácie a potom sa ide podľa denného poriadku. Spravidla ide o činnosti, ktoré sú bežnou rutinou – zdokonaľovacia príprava, ošetrenie techniky, prípadne výcviky alebo cvičenia, prestávky a, samozrejme, aj odpočinok. 

Sledovala som vás aj na výjazdoch. Pri každom som si všimla veľké nasadenie, profesionalitu, plnenie pokynov veliteľa zásahu, často ste ním bol aj vy. Aká je to výsada? Zodpovednosť, schopnosť – odhadnúť podľa rýchleho prieskumu, čo všetko treba robiť?

– Každý výjazd a zásah je iný. Po príchode na miesto musí veliteľ zásahu takmer okamžite zhodnotiť situáciu a následne vydať rozkaz posádke, čo sa ide robiť a, samozrejme, musí mať v hlave, čo bude ďalej riešiť – potrebovať a hneď podávať informácie operačnému stredisku. Pretože operačné stredisko je takzvaná pravá ruka veliteľa zásahu, a následne spoločne riešia čo, koho a kedy bude potrebovať. Privolávajú sa dobrovoľné hasičské zbory, záchranná služba, plynári, elektrikári, polícia a ďalšie zložky, ktoré sú pri danom zásahu potrebné. 

Hasiči musia byť aj veľmi dobre telesne zdatní. Posilňujú, mnohí sa venujú rôznym športom, ako je to s vami?

– Na hasičskej stanici má možnosť hasič v rámci takzvanej fyzickej prípravy aj cvičiť či posilňovať. Do fyzickej prípravy patrí tiež beh, plávanie. Každoročne mávame na hasičskej stanici previerky fyzickej zdatnosti, aj preto je potrebná dobrá fyzická kondícia. Možno málo ľudí si uvedomuje, aké je to fyzicky náročné. Zasahovať, zachraňovať ľudí, zvieratá či majetok od hlavy po päty oblečený v zásahovom obleku – s prilbou, dýchať cez autonómny dýchací prístroj, orientovať sa v zadymenom priestore. Chce to dobrú fyzičku, ale aj psychickú odolnosť. Dôležité je nespanikáriť a udržať si chladnú hlavu.

Koľko všakovakých školení a previerok ste počas aktívnej služby v HaZZ a tiež ako člen a neskôr šéf Dobrovoľného hasičského zboru obce Pobedim absolvovali? Je to tak, že stále niečo nové?

– Áno, hasič počas svojho života prechádza rôznymi funkciami, ktoré si vyžadujú aj potrebné školenie a výcvik, či už je to základný kurz, používanie motorovej píly, používanie autonómneho dýchacieho prístroja či vyslobodzovacieho náradia. Musí ovládať obsluhu výstražného zariadenia – húkačky, ak je strojník, musí mať strojnícky kurz, mechanik zasa kurz protiplynovej služby, do ktorej patrí fúkanie dýchacích prístrojov a v neposlednom rade veliteľský kurz, aby ste mohli viesť zásah.

Viem o vás a vašich kolegoch, ktorí do Piešťan prichádzali na služby, že ste hasičmi telom aj dušou. Nielen tu, v našom meste, ale aj v Pobedime a jeho okolí vykonávate náročné zásahy. Ako je možné skĺbiť dve hasičské povolania?

– Je to povolanie a poslanie.

Pri rozlúčke v službách HaZZ v Piešťanoch vám iste aj stislo srdce. Ako ste sa lúčili, prípadne ako sa budete lúčiť?

– Áno, boli to silné okamihy. Za 25 rokov prežitých na tom istom mieste a s tými skoro istými ľuďmi lúčenie prebiehalo s každou z troch zmien osobitne a posledný deň som sa lúčil aj s takzvanými suchými hasičmi. Takto voláme kolegov, ktorých pri ostrých zásahoch nevidíte, ale spolupracujú na spoločnom chode hasičskej činnosti a výkone služby.

Hovorí sa, že za každým úspechom muža stojí žena. Už od začiatku, od vašej svadby, a potom pri každom pôrode a výchove vašich detí váš hasičský život bol podmienený i tomu, ako sa k tomu postaví vaša polovička. Ako to vnímate vy, ako to u vás funguje doma?

– Samozrejme, pri tomto povolaní musí byť tolerantná manželka a hlavne byť pripravená, že kedykoľvek, aj v noci v čase voľna, zazvoní telefón a musím utekať. Všetko nechám tak a bežím zachraňovať ľudí alebo majetok. Teraz je čias Vianoc – s tým sa musela tiež zmieriť, že sa stane, že pri štedrovečernej večeri nebudem doma s rodinou, ale budem buď na zásahu, alebo v službe s „hasičskou rodinou“…  

Stáva sa, že v čase, keď máte voľno, chcete ísť s deťmi na výlet a zrazu vám operačné stredisko napíše do Pobedima esemesku: „Horí stoh slamy, povolávame DHZO Pobedim.“ Ako to riešite?

– Boli situácie, keď sme mali s manželkou a deťmi naplánovaný výlet alebo nákup a zrazu „píp“, prišla zvolávacia esemeska k zásahu. A všetko tým padlo, pretože prednejší bol výjazd a záchrana ľudí, zvierat, majetku, a potom chvíľu tichá domácnosť… 🙂

Obce i mestá na Slovensku sa môžu pochváliť širokou základňou aj podporou, ale i potrebou dobrovoľných a profesionálnych hasičských zborov. Učiť sa rozvinúť hadice, rýchlo a šikovne namontovať hlavice, trafiť „ťažkým“ prúdom vody presné vytýčené ciele, rýchlo načerpať vodu, transportovať ju, ovládať defibrilátor, základy prvej pomoci, nebáť sa rozčerteného roja ôs, rozpíliť plechy na aute, aby ste mohli oslobodiť uviaznutého človeka, ktorý krváca, naložiť ho na nosidlá, nasadiť tzv. Schanzov golier, dať dlahu, zniesť pacienta s nadváhou z piateho poschodia po schodoch, asistovať záchranárom aj polícii, orientovať sa v silne zadymených priestoroch, kontrolovať zvyšky požiaru termokamerou, ovládať vysielačky, člny a už aj drony, autá malé, veľké i štvorkolky, vysunúť správne vysokozdvižnú plošinu, aby bola bezpečná a presne tam, kde má dosiahnuť. Nebáť sa výšok, hĺbok, vody, ohňa, plynu, tesných, uzatvorených priestorov, kde mnohokrát človek spanikári. Ako to všetko vnímate, ako zvládate, ako a koľko energie to hasiča stojí?

– Áno, je to náročné či už psychicky, ale aj fyzicky. Postupom času strávených v „hasičskej rodine“ sa naučíme všetko vnímať iným smerom, kde podstatné je, ako som už uviedol, zachrániť ľudský život. 

Nie vždy je hasič odolný voči všetkému. Stáva sa, že sú chvíle, keď potrebuje psychickú oporu. Na to slúžia hasičskí psychológovia. Vyhľadali ste niekedy pomoc takéhoto odborníka a po akej udalosti to bolo?

– Psychológovia hasičského zboru nám telefonujú vždy, keď máme na zásahu smrť, čiže ako sa to uvádza v správach: exitus. Hlavne sa pýtajú, či sme v pohode my a či nepotrebujeme ich pomoc. Pri nehode na diaľnici, kde pri Hornej Strede zahynuli dvaja kolegovia hasiči, som bol jedným z veliteľov zásahu. Psychológ vtedy prišiel za každým zasahujúcim hasičom, ktorý tam vtedy bol, pretože sme prišli o kamaráta z našej „hasičskej rodiny“, tak nám pomohli aspoň týmto spôsobom.

Všimla som si, že deti hasičov sa s obľubou obliekajú do hasičských tričiek, nasadzujú si prilby, existujú vraj aj detské „zásahové“ obleky. Majú aj vaše deti niečo z toho v skrini a kedy to spravidla vyťahujú? Vediete svoje ratolesti k hasičskému športu?

– Samozrejme, bez toho by nemohli byť deti hasiča. Do malých hasičských odevov a tričiek sa obliekajú rady a sú pyšné, že ich majú, lebo iné deti im ich aj závidia. 🙂

Ak raz budete veľmi starý a pamäť si bude pamätať, na čo si spomeniete a o čom budete rozprávať svojim vnúčatám?

– Budem spomínať na to, ako som žil v dvoch rodinách – vo svojej a v tej hasičskej!

Aké budú tohtoročné Vianoce v rodine Piškulovcov?

– Vyzerá to tak, že po určitých rokoch služba nevychádza a budeme spolu všetci štyria – ja, manželka, dcéra a syn.

A čo budete robiť po Novom roku? Je to pre vás začiatok nového života – vo výsluhovom dôchodku a zároveň v novej práci? Ako sa na ňu tešíte?

– Nová práca bude obdobná tej starej. Budem hasičom v závodnom hasičskom zbore, takže veľa skúseností môžem preniesť na členov závodného útvaru, ktorí nemali šancu byť v službách ako štátni hasiči.

V mene redakcie Piešťanského týždňa ďakujeme majorovi Martinovi Piškulovi za spoluprácu, ústretovosť a ľudskosť. Želáme mu ďalšie krásne hasičské chvíle – v tretej rodine, čiže medzi závodnými hasičmi! A v tej jeho vlastnej rodine, nech syn a dcérka robia radosť maminke aj tatinovi!

Viera Dusíková, foto: autor/archív Martina Piškulu

Popisky k fotografiám:

Malého Martinka a jeho staršieho brata Mareka viedol ich otec Miroslav už od detských liet k láske k hasičskému športu.

Hasiť v plnej výbave s autonómnymi dýchacími prístrojmi je náročné.

Toto sú Piškulovi kolegovia, ktorí spolu s ním tvorili silný tím už od začiatkov jeho pôsobenia v piešťanskom zbore.

Veliteľ zásahu musí takmer okamžite zhodnotiť situáciu a vydať rozkaz posádke.

Piešťanskí hasiči nastúpení na dvore „hasičárne“ pred novým autom.

Ako by to bolo, aby neprišli hasiči na svadbu svojho kolegu?

Tohtoročné Vianoce rodina Piškulovcov strávi spoločne. Manželka Katarína, dcérka Karolína a syn Matúš si tatina užijú bez výjazdov.