Anita Kajlichová ďakuje za poctu otcovi a dedkovi

Pri ďakovaní sedí v krásnom apartmáne Annavily, v dokonale štýlovom kresle ako herečka, ktorou od svojej mladosti nikdy neprestala byť. Pri veľmi osobnom pobyte v bývalom domove jej myšlienky zájdu často do minulosti, do spomienok na svojich mŕtvych blízkych, bratov, otca, starého otca, mamu aj k postave Ľudovíta Wintera.

Aké sú vaše pocity po prebratí cien za otca a starého otca?

– Bola som veľmi rada, lebo som na to čakala, aj história na to čakala sto rokov. Bolo to moje veľké prianie, aby sa ich celoživotná práca, obetovanie pre obec Piešťany, konečne dostalo do povedomia. Som vďačná, že sa to uskutočnilo týmto prvým krokom, veľmi vzácnym krokom – udelením čestného občianstva. Mala som z toho veľkú radosť a veľkú radosť som mala aj za svoju rodinu. Na pódiu som hovorila za starého otca, otca, matku i za mojich bratov. Môj brat Anton mi ešte hodinu pred svojou smrťou ďakoval. Som šťastná, že sa o týchto oceneniach stihol dozvedieť aj on, ktorý ako posledný z mojich bratov pred mesiacom zomrel v ďalekej zemi. 

Z radostnej správy o udelení čestného občianstva sa tešila aj celá rodina. Prijala ju s nadšením, pretože stále spolu komunikujeme. Takisto komunikujú s Danielou Gloss, s riaditeľkou Annavily. Tej som v mojej neprítomnosti zverila, aby ďalej niesla toto posolstvo, ktoré má ohromnú možnosť robiť aj cez Annavilu, ktorá sa oživila vďaka jej majiteľke Ružene Strakovej. Na základe tohto nesmierneho úsilia, vynaloženého na nominovanie môjho otca a dedka, v prvom rade ďakujem navrhovateľkám nominácií Daniele Gloss a Ruženke Strakovej, ktoré ich napísali, a moje sny sa tak stali skutočnosťou. Rovnakým dielom ďakujem Mestu Piešťany, poslancom mestského zastupiteľstva, ktorí nominácie schválili, i primátorovi Petrovi Jančovičovi.

Ocenenie som preberala za prítomnosti svojej dcéry Mary-Lou a vnuka Alexandra. Ďakujem aj za krásnu recepciu na vládnej úrovni po galavečere.

Čo pre vás znamená ocenenie čestného občianstva, ktoré ste prebrali za svojho otca Aurela?

– Som vďačná za ocenenie môjho otecka Aurela, lebo mi to pripomína roky, keď som videla, ako si ho ľudia vážili, ako ho považovali za umelca a výborného človeka. U nás boli vždy dvere otvorené, keď tu hrávala filharmónia, hudobníci vždy povedali, že ideme bývať ku Kajlichovcom. Pod taktovkou môjho otca sa v našom dome stretávali umelci, hudobníci, svetoví sólisti, intelektuáli, všetci sa u nás cítili veľmi dobre.

Som preto rada, že sa toto po rokoch oživilo a môj otec mal v tomto roku aj výstavu v Piešťanskom informačnom centre, neďaleko jeho domova, kde sa to všetko odohrávalo. Môjho otecka dokonca komunisti volali „kultúrny ambasádor slovenský“, a pritom nás neprestajne prenasledovali, vyhadzovali. Mojim bratom, ktorým sa podarilo utiecť, nedovolili otcovi ani zavolať alebo sa s ním spojiť. Môj otec ich už nikdy nevidel ani nepočul. Napriek prenasledovaniu však stále tvoril, to bol jeho život, on potreboval tvoriť.

Vytvoril neuveriteľné množstvo diel a počas svojej profesijnej dráhy robil stále česť svojej škole u majstra Švabinského. Keďže sme boli antikomunisti a moji bratia utiekli za bývalého režimu preč, otcovi to dávali poriadne pocítiť. Nedávali jeho meno do učebníc, nijako ho nevyzdvihovali, napriek tomu potrebovali jeho tvorbu a využívali ho. Jeden zaujímavý postmoderný plagát z jeho tvorby pre Kúpele Piešťany sa nachádza aj v Balneologickom múzeu v Piešťanoch, ktorému som ho venovala. Otec ilustroval vyše sto kníh, jeho ilustrácie v detskej knihe Chrobáčiky ešte dnes dojímajú aj dospelých. Miloval slovenskú krajinu a folklór, čo často vidno v jeho dielach. Bol tvorcom aj prvých slovenských bankoviek.

Spomínam si, že otec bol aj štyri dni zavretý v base, prišiel totiž do hotela Royal (dnešný Slovan) z poľovačky so svojím kamarátom, kde vždy hrávali cigáni. V Royali však v ten večer nehrali a on povedal: „A kde sú cigáni, veď zomrel netvor (Stalin), musia hrať.“ Bolo to hrozné. Všade sme ho potom hľadali, na štyri dni ho zavreli do väzenia a vzali mu aj vzácnu loveckú pušku s ďalekohľadom.

V živote som stretla veľmi málo takých krásnych a ušľachtilých ľudí, akým bol môj otec. Veľmi si vážim jeho vysokú úroveň, jednak vzácny charakter, rovnako jeho umeleckú tvorbu. Tomuto špeciálnemu človeku nielen svojím vnútrom, ale aj svojím výzorom, sa dnes dostalo zadosťučinenia a vzácneho uznania.

Stotožňujem sa aj s názvom výstavy výtvarných diel z leta tohto roka Aurel Kajlich – Piešťanský solitér, čo vyzdvihuje ešte viac jeho jedinečnosť a výnimočnosť. V súvislosti s tým ďakujem usporiadateľom výstavy, najmä nositeľke jej myšlienky Daniele Gloss, kurátorovi a spoluorganizátorovi Michalovi Volčkovi, ktorý názov vymyslel, spoluorganizátorke Margite Galovej, riaditeľke mestskej knižnice, Rezortu Piešťany a jeho riaditeľke Tatiane Nevolnej i Márii Michalčíkovej, sprievodkyni a pedagogičke v cestovnom ruchu.

V Annavile sa vraj čoskoro chystá veľké stretnutie celej rodiny Kajlichovcov…

– Konečne sa tu koncom roka zhromaždí celá moja rodina, ktorá je roztrúsená po celom svete. Veľmi im záleží na tom, ako a kde ich predkovia žili. Cestujú sem z Ameriky, z Austrálie aj z Európy a spoznávajú históriu svojej rodiny, ktorá kedysi pre Piešťany toľko spravila. Mnohí z nich prídu na Slovensko a do Piešťan prvýkrát. Vďaka veľkej štedrosti Ruženy Strakovej, majiteľky Annavily, v nej budú bývať a spoznávať históriu svojej rodiny a ich slovenské korene.

Ako prežívate to, že bývate po toľkých rokoch zase v Annavile? (Anita Kajlichová v Annavile pri návšteve Piešťan nikdy nebývala, toto je po prvýkrát od smrti jej matky v roku 1993.)

– Prežila som tu nádherné roky a strašné roky, veď nás každú chvíľu vyhadzovali. Počas bývalého režimu bol už určený jeden vysokopostavený vojenský dôstojník, ktorému mal náš byt v Annavile pripadnúť. Prišiel sa sem pozrieť, ale keď videl to vzdelanie, múdrych ľudí a lásku, čo tu bývala, dobrovoľne sa bývania vzdal. Volal sa Ján Štrof, neskôr býval vo vtedy krásnej vile Erna, dnes na kosť rozpadnutej, ktorá stojí vedľa Annavily. Boli to naši kamaráti, jeho 14-ročný syn ma vtedy svojimi suchými perami opatrne prvýkrát pobozkal.

Láskaví Piešťanci sú dnes akoby jednou obrovskou náplasťou na to, čo som tu pred mnohými rokmi zažila. Pozornosť, ktorej sa mi dostáva, dokonca láska, ako sa o mňa starajú v Annavile alebo v hoteli Thermia Palace a inde. Cítim sa v našom starom domove slobodne, príjemne a dokonca ma vyzývajú, aby som si šla do kuchyne z chladničky niečo vziať, ak by som mala chuť (smiech). Je to môj starý domov a pritom nie je. Prechádzam sa po vile vraviac si, tu stál môj otec, tu mal pracovňu, tu moja matka otvárala hosťom dvere, tu sme sa hrávali ako deti…

Je to obrovské šťastie, že moja rodina, dcéra s manželom, vnuk a vnučka majú to privilégium vďaka majiteľke byť v Annavile, domove svojich predkov. Pre moju dcérku Mary-Lou znamená veľmi veľa, že tu môžeme byť. Bola smutná, že Annavila nebola pre nás posledných 30 rokov otvorená. Boli by sme tu bývali tak často, ako by bolo možné, a slovenčina mojich vnukov by bola perfektná. Ale stal sa zázrak, s ktorým sme nepočítali, že Annavila dostala šancu na znovuzrodenie ako Venuša z peny mora. A najmä je otvorená pre nás. To sa nedá ani vypovedať, čo cítime, že majiteľka má pre nás otvorené dvere a víta nás tu ako doma. Cítime tu pozornosť a lásku, ktorá nám pripomína lásku a atmosféru v našej rodine.

V ten večer ste prebrali aj ocenenie za svojho starého otca Antona Kajlicha, za ktorého uznanie bojujete už dlho…

– Áno, ten boj sa mi zdal niekedy nekonečný. Vďaka, ktorú cítim za cenu venovanú môjmu starému otcovi, je nevypovedateľná, veď to bol práve on, vďaka ktorému majú Piešťany cesty, kanalizáciu a vodovod. On ako notár, jeho výnimočná hlava, schopnosť úradníka dokonale pracovať s číslami, vytvorili „Memorandum naliehavých prác a sanáciu Piešťan“ spoločne so starostom Piešťan Gašparom Štefankom. V jeho finančnom pláne bolo všetko riadne zdokumentované, vyrátané na detaily, odkiaľ si obec na to požičia peniaze, ako ich bude splácať a po koľko… Bola to veľká vec, to na tú dobu veľmi veľké peniaze. Všetko navrhol a vypočítal. Tieto obrovské sumy po schválení na zastupiteľstve s minimálnou väčšinou zariadil a vybavil so svojimi kontaktmi s bankami Ľudovít Winter. Archívy prezrádzajú, že najväčšiu radosť po dramatickom hlasovaní obecného zastupiteľstva o tejto pôžičke bolo vidieť na tvárach Kajlicha a Wintera.

Zadosťučinenie môjmu starému otcovi, ktorý obci a mestu Piešťany zasvätil svoj život a obetoval aj svoju rodinu, je pre mňa najviac. Mojím ďalším krokom je, aby sa zriadilo pomenovanie ulice Sad Andreja Kmeťa po mojom starom otcovi Antonovi. Ten spolupracoval aj s Lajošom Báčim, teda Ľudovítom Winterom, boli priatelia až do smrti. Samotný Winter nás veľmi často, takmer denne, navštevoval. Dokonca mi k mojej svadbe daroval krásny darček. Moji bratia emigrovali v roku 1966 navždy, opustili domov za slobodou. Lajoš Báči prišiel vtedy na druhý deň do Annavily, búchal palicou na sklené dvere a kričal: „Hrdinovia, hrdinovia!“ Mamička ho prosila: „Ticho, Lajoš Báči,“ a ukazovala okolo seba, dom bol totiž plný eštebákov.

Chcem zdôrazniť, že tvorba moderného kúpeľného mesta nebola len veľkou zásluhou Antona Kajlicha a Ľudovíta Wintera, ale spoločným veľkým úsilím prvého zastupiteľstva, ktorého potomkovia ešte dnes žijú. Vyzývam ich, aby boli nesmierne hrdí na svojich predkov a zverili to ďalším generáciám. Mojím prianím je, aby po týchto významných predkoch boli pomenované ulice v Piešťanoch, a to nielen po mojom starom otcovi.