Výstava Ivany Záleskej sprítomňuje krehkú textúru ľudského bytia
Ľudská existencia nasáva prítomnosť sveta skrze zmysly, každým nádychom, každým dotykom, každým pohľadom. Výstava výberu z diela českej výtvarníčky Ivany Záleskej v Dome umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch nás vyzýva stať sa okom, ktoré vníma a reflektuje zrkadlenie sveta, pričom sa príležitostne odváži nazrieť aj za javy vecí, odváži sa zostúpiť do hlbín bytia.
Česká výtvarníčka Ivana Záleská čerpá inšpiráciu v prírode. (Autor: DU SF )
Piešťanská expozícia Ivany Záleskej nás krehkým hlasom pozýva k stretnutiu v prítomnosti autorky, jej diela a vnímajúcich očí diváka. Vzťah medzi človekom a svetom sa tak stáva priestorom prenikania do intimity autorskej výpovede, zážitku láskavosti darovaných vnemov skrze vystavené artefakty, jedinečnou skúsenosťou obdarovania.
Vystavené Záleskej dielo je skutočným darom pre tých, ktorí vnímajú spirituálnu dimenziu života alebo sa ňou nechávajú osloviť. Je pozvaním vstúpiť Magickou bránou (názov vystaveného diela) do sveta nepoznaného, hoci tušeného. Vstúpiť do Chrámu duše je ako otvoriť bránu Paralelných svetov a piť v nich z prameňa živej vody. Ostatne, živly autorku vždy fascinovali a v jej tvorbe sú trvalo kontinuálne prítomné. Zemitosť pôdy, plynutie vody a vyžarovanie svetla pomáhajú autorke skúmať matériu, ale sú predovšetkým fundamentom, bazálnym podkladom pre jej dobrodružnú cestu spirituálnych analýz Životov duše.
Spontánny pohyb jej autorského vyjadrenia, ktoré je celoživotne inšpirované tvorbou jej otca akademického sochára Ivana Záleského, smeruje od fascinácie nielen šumavskou prírodou a od konkretistickej figurácie k abstrakcii, k figurálnemu zhutneniu významu a tvaru. V sochárskej tvorbe nezaprie tvorivé gesto, ktoré sa vyjadruje v betóne, pričom jej láska k patinovaniu podčiarkuje organický výraz figurálnych motívov, ktoré by iste potešili aj Augusta Rodina, Alberta Giacommetiho či Olbrama Zoubka. Dodajme len, že pre piešťanskú výstavu vytvorila Záleská neprehliadnuteľnú plastiku Srdce propojená, v ktorej podporila silu autorskej výpovede experimentálnym kombinovaním portlandského cementu s pieskom carrarského mramoru, čím sa prihlásila k dedičstvu velikánov renesancie a baroka Michelangela Buonarottiho a Gian Lorenza Berniniho.
V jednom známom interview slávny argentínsky spisovateľ a slepý knihovník Jorge Luis Borges hovorí, že „zrkadlá sú zvláštna vec“. Zdvojujú svet, zmnožujú realitu, rozostrujú kontúry pravdivosti, vzývajú provokatívny svet fikcie a predovšetkým – zdvojujú samotu. Svet sa stáva v zrkadlení svojich obrazov labyrintom, chaosom, chladným dotykom nekonečna. Toľko Borges.
Ivana Záleská v triptychu Zrkadlenie, ktorý taktiež vytvorila špeciálne pre výstavu v Dome umenia, poukazuje na iné prednosti zrkadlenia. Zrkadlo autorke nie je symbolom súčasného narcizmu, bezbrehej egoity, konzumného snobizmu a sebaobdivu. Naopak – je príležitosťou k sebapoznaniu a azda aj zdrojom nového poznania štruktúr bytia. Židovská múdrosť európskych chasidov hovorí rečou jidiš, že svitá, až keď je celkom tma. V hlbinách je tma, ale ako inak sa presadí svetlo? Autorka rozpráva svojím dielom príbehy o nádeji (Světlo se rodí ve tmě), bez ktorej by sa naša existenciálna samota uprostred vesmíru zmnožovala bez konca. Výstava Zrkadlenie ponúka iný príbeh, príbeh nádeje a svetla. Vidiacim okom skúsme doň preniknúť.
Autorská výstava Ivany Záleskej, ktorá je súčasťou 27. ročníka česko-slovenského festivalu Piešťanské rendezvous, bude v Dome umenia prístupná až do 10. decembra.
Peter Rusnák, kurátor výstavy
