V Modrovke na kopci žije jazdkyňa, majsterka Slovenska Radka Frťalová

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme ju fotili v náručí svojej mamy Zuzany a Ľubomíra v piešťanskej pôrodnici. Roky utiekli ako voda v modrovskom potoku a z Radky je krásne stvorenie s veľkým srdcom – zootechnička, ktorá miluje zvieratá. Stará sa nielen o svoje kone, ale aj o úžitkové zvieratá – na družstve v Košeckom Podhradí. Každý deň vstáva veľmi skoro.

Autom zbehne krivolakou poľnou cestičkou z Tabaliek na hlavnú, prejde okolo zvonice, zbehne dolu kopcom a potom zabočí vpravo k obci Lúka k diaľnici, aby nezmeškala do práce vzdialenej viac ako 60 kilometrov od bydliska. Líhať chodí, až keď je už slnko dávno za obzorom, keď sa postará o domáce štvornohé krásavce. Aby sa im zalíškala, suší im na slnku pod holým nebom starý chlieb a vraj majú rady aj jablká. Tých je tento rok požehnane, Frťalovcom ich nosia známi či priatelia.

Kobylka, s ktorou Radka po rokoch vytrvalého tréningu zvíťazila na augustových pretekoch vo Vígľaši, sa volá Viki. Zoznámila nás s ňou na pastvine. Štíhla kobyla vysoká tak akurát pre drobnú Radku mala na hlave ochrannú masku, aby ju neštípali otravné muchy. Tých je v tomto roku ako maku, ale ovady vraj zmizli. Tak to už býva, vždy ktosi znepríjemňuje život koní. Aj preto majú dlhé chvosty, aby sa mohli pooháňať.

Zľava: Milan Struhárik (dedko), Ľubomír Frťala (otec), Zuzana Frťalová (mama), Radka Frťalová, Lukáš Frťala (brat) a Marika Struháriková (babka).

Ale dosť bolo rečí, poďte s nami za Radkou a jej rodinou. Mimochodom, možno si spomínate, s Radkiným prastarým otcom Štefanom Struhárikom sme kedysi dávno uverejnili rozhovor – bol majiteľom tehelne. Každý mu hovoril strýčko z tehelne. Aj to je už minulosťou. Celá tehelňa i Modrovka sa s ním rozlúčila v polovici augusta 2012. Radka mala vtedy iba trinásť rokov.

Je pravdou tvrdenie vašej babičky Mariky Struhárikovej, že ako maličká ste sa nehrávali s bábikami, ale s plyšovými koníkmi? Naozaj ste sa narodili s láskou ku koňom?

Áno, čo si pamätám, vždy ma zaujímali len kone. Kde bol koník, to bolo pre mňa, takže niečo na tom bude.

Vraj váš otec, hoci jazdil ako dvanásťročný chlapec a neskôr mládenec za Družstvo Radošinka, vám spočiatku nechcel dovoliť jazdectvo, lebo vedel, čo zahŕňa a aké je náročné? Ak je to pravda, ako ste ho „zlomili?“

Práve naopak, otec aj celá rodina ma od začiatku podporovali, hoci vedeli, aké je jazdectvo náročné. Skôr by som povedala, že nikto nečakal, že ma bude baviť tak dlho.

Ako sa volal váš prvý koník, na ktorom ste jazdili? Je to ten biely, ktorého sme videli u vás chrumkať trávu?

Áno, môj prvý bol biely poník Fečke a všetci sa tešíme, že aj po toľkých rokoch nám stále robí spoločnosť. Je s nami už dlhých 19 rokov.

Po jedenástich rokoch trpezlivosti, tréningu, starostlivosti o kobylku Viki, ale aj ďalších piatich koníkov, o ktoré sa doma v Modrovke staráte, ste sa stali majsterkou Slovenska v skokoch cez prekážky – v parkúre neprofesionálnych jazdcov na koni. Opíšte vaše pocity, ale aj to, ako veľmi chcel váš koník (i vy) vyhrať tieto preteky?

Preteky sa konali v rezorte Masarykov dvor vo Vígľaši-Pstruša od 21. do 24. augusta. Tento víkend bol pre nás veľmi úspešný, všetky parkúry sme zajazdili bez chyby a z viacerých súťaží sme si viezli domov zlatú stužku, vrátane tej za majstrovskú súťaž. Ako by som opísala pocit z víťazstva? Bolo to neskutočné, slovami ani neviem opísať radosť, ktorá nás všetkých zaplavila, keď som doskákala posledný parkúr, ktorým som si zaistila jasné víťazstvo. Keďže som do finále išla s najlepším výsledkom z predošlých kôl, štartovala som ako posledná. Výkony, ktoré podali moje súperky, boli veľmi dobré, čo na mňa vyvíjalo dosť veľký tlak. Vzájomná dôvera, odvaha, chuť súťažiť, ale aj štipka šťastia sú však presne tie faktory, ktoré nám pomohli dosiahnuť vytúžené zlato.

Čo pre vás znamená jazdenie, aká je to láska?

Je súčasťou môjho života od útleho detstva, je to niečo, čo ma napĺňa a prináša mi radosť. Jazdectvo, ale aj celková starostlivosť o kone si vyžaduje zodpovedný prístup, tvrdú prácu a často hľadanie kompromisov, čo však ja nepovažujem za problém, keďže láska ku koňom je to, čo ma poháňa vpred.

Spomínali ste, že vaša kobylka má zlaté srdce, opíšte ho. Prečo si myslíte, že je to tak? Nie je to náhodou zrkadlením v zmysle – aký pán, taký pes, aký jazdec, taký kôň?

Každý kôň je iný, jeden si viac vychutnáva pohodu vo výbehu a druhý je najradšej v súťažnom prostredí. Umenie je nájsť takého, s ktorým si jazdec perfektne sadne, a to sa mne, našťastie, podarilo. O Viki radi doma hovoríme, že má srdce väčšie, než je ona sama. Práve jej charakter a chuť víťaziť je to, čo tejto malej rýchlej kobylke pomáha poraziť aj oveľa väčšie kone či tie s lepším rodokmeňom. Za tie roky, čo ju mám, môžem povedať, že najšťastnejšia je práve na pretekoch, a to ma teší najviac – že môže robiť to, čo ju baví.

Čo pre vás znamená Modrovka, vaša rodina, Tabalky, kam chodievate najradšej?

Je to môj domov, kde si viem oddýchnuť spolu s rodinou, aj keď popri zvieratách máme veľa práce. Je to to, čo nás spája. Rada brávam kone na vychádzky do okolia, kde spojím tréning kondície s mentálnym relaxom.

Rodičia a v istom zmysle aj starí rodičia vám pripravili podľa môjho názoru luxusné, podľa vás však v porovnaní s tým, s čím sa stretáte na pretekoch, len skromné podmienky na trénovanie. Opíšte svoj domáci parkúr a tiež každodenné hodiny strávené jazdou cez prekážky.

Doma máme skromné podmienky, ktoré nám však nebránia vyrovnať sa výkonmi tým, ktorí majú na tréning k dispozícii luxusne veľké areály s rôznym vybavením. Ja mám k dispozícii menšiu jazdiareň s rozmermi 20×40 metrov, čo má ale aj svoje výhody, pretože vieme robiť krátke obraty na prekážky, čím dokážeme zajazdiť rýchly čas. Počas sezóny trénujeme každý deň, tak som vďačná za to, že mám možnosť trénovať priamo doma.

Spomínali ste, že bez pomoci rodiny tento druh športu, aj keď iba na amatérskej úrovni, by pre vás nebol uskutočniteľný. Kto všetko vám pomáha?

Moji rodičia sú tí, bez ktorých by to na pretekoch nešlo. Či už ide o trénerské rady doma aj na pretekoch od otca, alebo o obetavú pomoc mamy, ktorá sa stará o pohodlie mňa aj koňa. Za toto im ďakujem.

Ste čerstvou inžinierkou, zootechničkou, spomínali ste, že v istom zmysle vám v štúdiu pomohla aj Viki. Ako?

Tréningy a starostlivosť o kone popri štúdiu ma naučili rozumne rozkladať pracovný čas, pracovať často pod tlakom, ale aj to, že vždy treba nájsť rovnováhu vo všetkom, čo robím.

Dedinka Košecké Podhradie. Čo vám tento názov hovoril pred pár rokmi a čo teraz? Ste tam, v novej práci šťastná asi tak, ako vás vídavajú vaši blízki či priatelia pri koníkoch?

Pred pár rokmi mi ani nenapadlo, že raz budem pracovať ako zootechnička. V Košeckom Podhradí som dostala možnosť realizovať sa a práca ma baví.

Vráťme sa k majstrovskému titulu. Striekalo šampanské, vy aj rodičia ste sa tešili. Opíšte tie tri dni, čo ste na konci augusta prežili. Ako ľahučko ste sa vznášali v sedle a ako to celé odjazdila Viki?

V piatok súťažilo celkovo 81 jazdeckých dvojíc, podarilo sa nám vybojovať prvé miesto. V sobotu súťažilo až 89 jazdeckých dvojíc, ktoré sme opäť porazili. Vďaka mojim výsledkom z dvoch dní sa naše družstvo umiestnilo na piatej priečke z celkových 18 v majstrovskej súťaži amatérskych družstiev. Tretí deň sa rozhodovalo o majstrovi medzi jednotlivcami. Do tohto kola som nastupovala posledná, nakoľko som išla s najlepším výsledkom z predošlých dní. V otvorenej súťaži, v ktorej štartovalo 78 dvojíc, som skončila štvrtá, ale majstrovská súťaž pokračovala tzv. rozoskakovaním. Do rozoskakovania postúpilo päť bezchybných dvojíc, opäť som štartovala ako posledná. Všetky štyri dvojice zajazdili bezchybne v rýchlom čase, ja som tiež bola bezchybná, no vďaka rýchlosti, ktorú Viki ukázala, ešte o 2,82 sekundy rýchlejšia. Týmto výsledkom sme si zabezpečili majstrovský titul.

Venovať sa amatérsky jazdectvu je drina a sami ste povedali, že na ďalšie záľuby niet veľa času. Opíšte nám svoj bežný deň – kedy vstávate, čo robíte, ako to všetko stíhate?

Počas sezóny jazdím viac-menej každý deň, dva. Ráno o šiestej idem do práce, po návrate domov odjazdím Viki a jej mladšiu nástupkyňu Nanncy, potom pracujem v maštali, chystám kŕmenie a z maštale odchádzam často až večer po západe slnka. Takto sa opakuje takmer každý deň, čo je síce veľmi únavné, ale keď vidím výsledky svojej práce, všetku únavu vystrieda radosť.

Radka o sebe

Vek: 25

Vzdelanie: inžinierske

Kto vás priviedol k láske k jazdeniu? Otec

Kto bol a je vaším trénerom? Otec ma trénuje odmalička.

Úspechy v jazdectve: 3. miesto v družstvách na majstrovstvách SR juniorov 2017, 2. miesto v družstvách na majstrovstvách SR juniorov 2018, 1. miesto v jednotlivcoch na majstrovstvách SR amatérov 2025, okrem iného veľa víťazstiev a umiestnení z rôznych pretekov

Najobľúbenejšie miesto: kdekoľvek v sedle

Najmilší kôň: Viki

Najmilší človek: Celá moja rodina, ťažko vybrať jedného.

Kde a ako oddychujete? Práca pri koňoch je moja najobľúbenejšia forma oddychu.

Ako sa vám žije vo všeobecnosti v každej oblasti bežného života? Momentálne žijem svoj sen.

Čo všetko by ste chceli vidieť, dokázať? Chcem odjazdiť ešte veľa dobrých koní a parkúrov a zlepšovať svoje jazdecké schopnosti.

Aké sú vaše plány s Viki, prípadne ďalšou kobylkou, ktorú si už chystáte do budúcnosti? Pri koňoch človek nemôže plánovať príliš dopredu. S Viki budeme pracovať podľa toho, ako veľmi ju to bude baviť. S mladou kobylou budeme pokračovať v získavaní skúseností a čas ukáže, či aj ona bude taká skvelá.