List čitateľa: Pohľad dozadu

„Karči, poď, prejdeme sa po korze.“

Nemal som dobrý vzťah ku korzovaniu, bol to pre mňa stratený čas. Aj som sa opýtal:

„Načo?“

„Možno niekoho stretneme.“

To malo logiku. Už som viac neprotestoval.

Korzo začínalo a končilo pod Michalskou bránou a opačný koniec bol u sochy Pavla Országha Hviezdoslava pred národným divadlom. Neskôr ju odsunuli na jej terajšie miesto. Aj sa o tom diskutovalo, že čo bolo príčinou presunu, ale ľudia si na to – ako na všetko – privykli.

Tu riedke, tam hustejšie prúdy mladých ľudí, zrejme všetko študenti, prúdili nezmyselne sem a tam. Naozaj sme stretli Emila Lehutu, čo býval v Piešťanoch na Malinovského, druhý dom od Jura Zelenaya vedľa Petruškov, a niekde tam býval aj strašlivý profesor matematiky Kubo. A tak sme sa všetci traja, spolupatrične, ako starí Piešťanci, ktorí poznajú dôverne svoje mesto, disciplinovane zaradili do prúdu.

Eme svoje divadelné kritiky uverejňoval vo Večerníku pod značkou -ille-. O štýle tohto periodika svedčili napríklad spoločensko-meteorologické predpovede. Bol to vlastne bratislavský klebetník:

Kamže, líška, kamže dnes?

Na filozofický ples.

Zatiaľ čo na nebi budú mráčky,

ja užijem tancovačky.

Povereníkom (povereníci Slovenskej národnej rady mali svoje povereníctva, boli to slovenskí miniministri na svojich miniministerstvách) kultúry a školstva v tom čase bol Vasil Biľak. Už neviem, kde sa o Emilovi vyjadril, že jeho kritiky sú neučesané ako jeho vlasy. Ani jeden z nás sme nenosili čiapky. Mne jedna dievčina povedala, že mám víchricovú frizúru, Jožko mal krásnu hrivu a Emilove vlasy smerovali z temena naozaj na rôzne strany. Umelcom sa po všetky generácie extravagancia nepriečila.

Bol som potešený, že som sa zoznámil so slovenským nasledovníkom GBS, mal som už vtedy kladný vzťah k anglickej literatúre ako vidieť z prvej vety tejto mojej písačky.

Korzovanie nemá byť mĺkve. Emil sa ma spýtal, či poznám Violu Valovú, adeptku réžie, chodí na VŠMU (vysoká škola múzických umení). Po svojom príchode do Bratislavy ho oslovila ako rodáka, viac neupresnil. Viola bola štíhla, vysoká spolužiačka z nižšieho ročníka gymnázia, ale poznali sme sa len z videnia. Mohol som teda iba poznamenať, že sa môže stať schopnou režisérkou, keď sa v Bratislave takto rýchle zorientovala.

Jožko sa na Emila významne pozrel a povedal – Karči nie je hocikto, má vtip a je bystrý. (Po čase som skonštatoval, že to bola iba zhoda udalostí. Karči sa síce zachoval, ale tie lichotivé vlastnosti sa časom stali minulými udalosťami a zanikli, ak vôbec boli. Môj najlepší kamarát ma nadhodnotil.)

Jožko pridal anekdotu: „Chodil biskup po svojich farároch a u jedného chudobného zbadal iba jednu posteľ. Dôstojný pane, a kde spí vaša kuchárka? No tu v mojej posteli, ale medzi sebou máme túto veľkú dosku. Dôstojný pán brat, ale čo keď na vás príde pokušenie? Jáj, nuž vtedy dosku odložíme.“

Emil pridal, čo sa rozpráva v Prahe: Jedným z našich profesorov bol Vojta. Bol známy tým, že každý vtip pokazí, to znamená „zvojtí“. Prišiel za ním Bek (v tom čase najkrajší český herec). „Poslyš Vojto, viděls už někdy voslí hnízdo? Ne, neviděl. Tak ráno, když vstaneš, podívej se do postele. Jó, to je dobrý. To si zapamatuju.“ A hneď išiel na to. „Poslyš Werichu, viděls už někdy voslí hnízdo? Ne. Tak ráno, když vstaneš, přijď se ke mně podívat do postele.“

Ja som dodal: „Prechádzali sa dvaja starí manželia po ulici a zbadali súložiť psov. Pozri drahá, mohli by sme to niekedy skúsiť takto? Ty myslíš, takto, na ulici?“

O Viole som si myslel, že bývala na Valovej ulici. Nebola to Valova, ale Valová ulica. Jej koniec ohraničil val, za ktorým bolo staré riečište Váhu. Tiahol sa prakticky od okraja žminy naproti letisku až po Sklený most, aby chránil Piešťany pred povodňami. Sklený most bol v tom čase pamätníkom vojny. Vyhodili ho do vzduchu ustupujúci Nemci, aby ich Rusi nehnali tak rýchle. Nikto nevedel, či a ako ho možno opraviť. To označenie armád jednoduchým ľudom sa časom, z dobrých dôvodov, premenovalo na fašistické vojská a Červenú armádu, do konca tisícročia sa to temer podarilo, len museli vymrieť dve generácie jednoduchého ľudu. Názvy objektov i udalostí podliehajú však časom zmenám. Prelom tisícročí nám priniesol nielen zmeny názvov, ale aj zmeny ich pôvodného obsahu. A ja som sa utvrdil v nedôvere k dejepiscom.

Kúpeľní pacienti, ktorí nebývali v Thermii, ale v penziónoch mesta, sa mohli po vale prechádzať (lebo pohyb, hoci aj pomalý, je život). Zo strany od mestského parku, čo bol zakrátko na večné časy premenovaný (dočasným názvom) na Sady Klementa Gottwalda, bol vysadený stálo zeleným, starostlivo strihaným živým plotom s niekoľkými výbežkami pre lavičky. Na stranu od žminy bol výhľad na nekonečné vrbiny, nad nimi v diaľke čnel na obzore Tematín.

Aby sa reumatici pri pohľade naň mali o čo oprieť, bolo na vale zo strany od Skleného mosta až po schodíky k futbalovému ihrisku ešte za prvej republiky osadené zábradlie trubkovej konštrukcie, rok čo rok natierané bledomodrou farbou. No, idyla. Po prechode frontu sa zábradlie už nenatieralo. Možno došla farba. Alebo ten, ktorý bol zodpovedný za natieranie, cítil, že prichádza nová doba a už ho nebude treba. Dožilo ošarpané až do hrdze. Ani val sa nezachoval. Už ho nebolo treba, povodne sa prestali očakávať.

Spodná voda bola v tých časoch vysoko. Asi v polovici vzdialenosti od koryta Váhu k futbalovému ihrisku približne naproti oceľovej konštrukcie s rezervoárom piešťanského vodovodu, nazývanej „oserlajtung“, vyvieral pod valom bohatý prameň vážskej spodnej vody a vytvoril potok. Verte či neverte, videl som v ňom kaprov prostrednej veľkosti brázdiť vodu. Tiekol v malej vzdialenosti od valu a ústil do koryta približne na konci terasy Grand Hotela Royal, pýchy viedenského architekta. V podzemí hotela za prvej republiky bolo možné pri biliarde niekedy, ba nezriedka, cez víkend stretnúť Jana Masaryka.

Na začiatku roka 1948, keď ešte nebola ukončená Vážska kaskáda, uskutočnila príroda poslednú ukážku prirodzenej sily Váhu a val zafungoval vo svojom poslaní naposledy. Val vtedy naozaj zachránil mesto pred prívalom veľkej vody. Neskôr sa mi podarilo zistiť, že proti prívalom osudových udalostí nikdy neboli ani nebudú existovať valy. Môžem špekulovať, či je ten osud zavalovej krajiny výsledkom božej vôle alebo zlotrilým dielom ľudí, ale toto druhé vysvetlenie má slabinu v tom, že aj zločinnosť v Osvienčime a všade, kde je vojna, môže byť celkom dobre výsledkom božej vôle. Pripúšťajú to vlastne všetky náboženské spoločnosti bez rozdielu (aspoň že sú v niečom jednotné) a vieme od nich, že „co Bůh činí, vše dobré jest“.

No, aby som sa vrátil k niektorej myšlienke. V hlavnom prúde Váhu, keď naposledy ukázal svoju silu, plávali aj strechy domov, chlievy i s prasatami a ešte včera živé stromy ohrozovali torzo Skleného mosta. Bočný prúd omýval val na niektorých miestach už iba pol metra pod korunou.

Bolo nás viacero, čo sme na vale pri schodíkoch, ktorými sa zostupovalo k futbalovému ihrisku, sledovali, či sa voda neprevalí ponad val. Schodíky boli pod vodou. Tribúna z vody vyčnievala, ale z plota okolo ihriska bolo vidieť iba špice dosák. V tomto čase, keď voda k zúfaniu rozmočila drevenú tribúnu a škvaru hracej plochy, bola predstava trávnika na hracej ploche, štadióna a ligy nereálnou fantazmagóriou.

A, veru, prešlo pár rokov a náš spolužiak Bobo Ferkodič si už obúval ligové kopačky Slavoja Piešťany. Liga bola síce iba druhá, ale bola druhou najvyššou súťažou. Bývalé svetoznáme kúpele vďaka vášni funkcionárov mesta a Hostiteľsko-dopravného kombinátu dostali načas moderný športový glanc.

Pred vstupom na ihrisko na pravej strane rástli tri staré topole vlašské. O kmeň jedného boli dávno pred veľkou vodou priviazané dva drevené hajóvy, čiže pramice. Nevedel som, z akého dôvodu, ale nerozmýšľal som o tom. Teraz mi to povedal Milanko Tuhela, má ich tam priviazané pán Arbet (ktorý ako správca ihriska býval v útrobách tribúny), aby si mohol ísť nakúpiť poživeň, keď príde povodeň. Vždy som obdivoval takéto geniálne predvídania a možno že ich už niekedy na cestu domov potreboval. Teraz sa kolísali na hladine.

Pramice, ako všetko, mali tiež svoj osud. Už neviem, v ktorom povojnovom roku a či v kúpeľnom kine alebo kine Hviezda sa premietal farebný americký, pre nás veľkofilm Zlodej z Bagdadu. Bola to udalosť, ktorá zanechala u divákov veľký dojem. Bagdad uchvátil skupinu kamarátov, čo sa denne hrávali v Alkazáre, nedostavanej budove vedľa nemocnice, takže sa rozhodli odísť do toho krásneho mesta. Prichystali si živobytie, zohnali veslá, a v jedno včasné ráno odviazali pramicu, nastúpili a odplávali po Váhu smerom na Bagdad. Vylovili ich hraničiari v Komárne a priviedli naspäť. Hoci nedošli do cieľa, bola to slávna expedícia a piešťanská omladina ju dlho spomínala. Možno ešte niekoľko jej pamätníkov žije.

Kúpeľné kino, snáď postavené zo surových tehál, akosi nenápadne zaniklo. Kino Hviezda malo noblesu, lebo malo aj lóže. Lístky predávala pani Horská. Keď bola Greta Garbo v Piešťanoch, navštívila aj toto kino a Jožkovi venovala svoju fotografiu i s venovaním. Fotografia visela nad vchodom, pravdepodobne zhorela, keď kino zaniklo požiarom.

Vrátim sa k téme povodeň. Žmina bola v ten deň zaplavená kalnou vodou po obzor. Keď som sa rozhliadol po hladine, spomenul som si na Turčina Poničana – a čo mladé zutekalo, a čo staré nevládalo. Na hladine v prúdiacej vode neďaleko valu sedel osudu odovzdaný, zrejme starý, zajac. Asi na nejakom pahýli.

Milanko bol ľavák. Ukázal, ako dobre vie hádzať kamene. Našiel ich zopár a hádzal do zajaca. Aj ho trafil. Zajac skočil či padol do vody a prúd ho odniesol. Stratil sa v diaľke. Snáď sa mu podarí vyšplhať sa na val, prv než dopláva do koryta. Po čase som sa dozvedel, že Milanko sa z Piešťan odsťahoval, nevedno kam.

Bola to veľká, rozlúčková povodeň.

Žmina bol názov jednej časti vrbiny, inundačného územia Váhu, ktoré sa tiahlo na sever po pravom brehu Váhu od Skleného mosta a Grand Hotela Royal až po Hornú Stredu. Určite aj ďalej, ale tam som to nepoznal. Jej zrkadlovým obrazom bola vrbina, čo sa tiahla od Krajinského mosta na juh až po Drahovce, ale tú som tiež nepoznal.

Vrbina – to bol pojem. Bola pravým eldorádom detí zo starých Piešťan, ktorým rodičia dovolili vstúpiť na toto územie. Boli to štrkoviská porastené malými, strednými a veľkými vŕbovými kroviskami, niekde i obrovskými „jahnadami“, o ktorých sme v škole od pani učiteľky Navrátilovej na prírodopise zistili, že sú to topole vlašské. Voňala vábnym nebezpečím, panenskou čistotou a deti zo slušných rodín mali prísny zákaz vstupu do vrbiny, lebo by tam mohli aj zablúdiť. Deti z rodín starých Piešťan, ktoré nemali výchovu práve podľa Pestalozziho, boli v žmine ako doma. Počas prázdnin sa preháňali vrbinami a nezablúdili.

Áno, pohyb a sloboda, tomu sme rozumeli. Ak niekto spadol, i zo stromu, vyskočil zo zeme a bol zdravý. Všetkým bolo jasné, ak by sa bolo niekomu niečo stalo, nemá v žmine viac čo robiť, ale nikomu sa nič nestalo. Vlado Duran, prezývaný Žufana, jazdil vrbinami ako kovboj na našej bielej rohatej koze, ktorú babka Viky aj s čiernou šutou priviezla z Kálnice, keď sme sa v roku 1947 prisťahovali do Piešťan. Čiernu Vladovi nevlastní rodičia pravdepodobne zjedli. Bolo to v poriadku, lebo babka sa s nimi dohodla tak, že si kozy nechajú a my si budeme každý druhý deň chodiť po mlieko. Bola to dohoda na úrovni Mníchovskej, lebo chodiť na mlieko sa patrilo mne.

Kozie mlieko, ako aj všetky druhy vtedajšieho som úprimne nemal rád, a to sa vyjadrujem ako skvelý diplomat. Ich zápach bol pre mňa smrad. Realita mi však bola naklonená priateľsky, na mlieko som chodil snáď tri dni a potom ho koza stratila. Vladovi rodičia nemali kozy čím kŕmiť a bielu chodil Vlado do žminy pásť. Strata mlieka u jazdeckej kozy bol logický následok tohto spôsobu pasenia.

Jarné povodne obvyklej veľkosti vymývali vo vrbinách stovky jazierok s brehmi pokrytými nádhernou trávou. Nazývali sa važiny. V južnej vrbine sa zachovalo niekoľko veľkých važín z dávnych čias, napríklad Rymplerova a Sokolovská. Brehy mali obrastené starými stromami, v ich koreňoch boli – no nie usalašené, ani zahniezdené, ale žili tam veľké úhory. Bol to rybársky raj. Chytiť úhora však bolo veľké umenie, lebo on sa vedel rýchle omotať okolo koreňa a viac sa nepustil, kým rybár neodstrihol silon.

V žmine neboli veľké važiny, iba množstvo malých. Za včasnej jari hneď po vysokej vode oplývali množstvom malých rybičiek rôznych druhov, sem-tam i veľkou rybou. Veľké ryby šikovní domorodci z Bodony a priľahlých ulíc povyťahovali pomerne skoro, ale tie malé sme zachraňovali s Jožkom Pobjeckým ešte po roku, keď jazierka po zime rozmŕzali. Začiatkom roka 1949 sme vo važinách lámali a zbierali kusy ľadu, v ktorých sa ešte hýbali malé rybie telá, a nosili ich do hlavného toku.

Boli sme s Jožkom sami so sebou spokojní, ale bol to koniec starého času a tejto časti prírody. Firma Lozovský a Štefanec a jej socialistický potomok Hydrostav dobudovali odpadový kanál z hydrocentrály v Hornej Strede a prívalové vody Váhu skrotila Vážska kaskáda. V pôvodnom koryte začalo tiecť minimum vody. Hladina spodnej vody sa stratila kdesi v hĺbke. Važiny vyschli, vrbina prestala existovať. Val zrovnali so zemou. Poniže Krajinského mosta vznikla Sĺňava.

Ešteže sa zachovali korzá. Možno tam raz niekoho stretnem. Po šesťdesiatich rokoch od môjho odchodu z Bratislavy som sa v správnom čase prešiel týmto zvyškom starej Bratislavy. Na prázdnom korze som stretol iba niekoľkých inojazyčných turistov. Sucho som v mysli skonštatoval – objekt sa zachoval, udalosť zanikla.

Karol Vondra