Rodina Kajlichová a Titanic

Pre človeka žijúceho storočie po najväčšej lodnej katastrofe sa všetko zdá také vzdialené a cudzie. Hovoríme si, veď to predsa bolo dávno. Keď sa však na výstave prechádzate medzi predmetmi vylovenými z vraku lode a vidíte tam poháre, šálky, taniere, navlas rovnaké ako tie naše, či dokonca výsostne osobné predmety dennej potreby už mŕtvych ľudí, uvedomíte si, že to nebolo až tak dávno. Keď sa pozeráte do vystaveného umývadla a myslíte na osobu, ktorá videla tú istú výlevku ako vy na lodi smrti pred viac ako sto rokmi a nevedela, že zomrie. 

Rovnako ako sme nevedeli, že v dome Kajlichovcov sa ubytovala rodina, ktorá si kúpila lístky na osudnú plavbu a skamarátila sa s tamojšími domácimi. Toto je ich príbeh:

My a Titanic

Potopený v noci zo 14. na 15. apríla 1912.

Kajlichovská rodinka sa usadí v Hornom Uhorsku. Je to tam, kde sa im narodia obe deti – Rély (Aurel) a Bözsi (Erzsébet). Starý otec (Ópapa) Anton Kajlich je vždy dôležitá osoba v správe mesta. Žijú v prekrásnej prírode pripomínajúcej tropický ostrov. A je tam subtropická flóra a fauna s fantastickou úrodnou zemou. Rodinka si žije pekný harmonický život, snáď ten najkrajší v celej histórii tejto rodiny. 

Často cestujú navštíviť príbuzných do Nového Mesta. Tu v matriarcháte sídli silná žena, stará matka de Petris (Miffek). Ona je po smrti milovaného manžela definitívnou hlavou celej rodiny.

V mestečku, kde Kajlichovci žijú, je i rušný život, keď pre poľovačky na vzácneho vtáka dropa (podobný pštrosovi) prichádzajú poľovníci z celého sveta. Na úbohého vtáka poľujú sediac v kočiaroch, fiakroch. Drop síce rýchle uteká, ale pre svoju váhu veľmi ťažko vzlieta. Medzi inými sem prichádza rodina Vanderbilt z Memphisu v Spojených štátoch amerických.

Mestečko malé ako každé iné má hostinec s pár izbami na prvom poschodí pre návštevníkov. Tam umiestnia aj veľmi skoro nespokojných návštevníkov. Zakrátko nato ich Ópapa Kajlich pozýva do svojej rezidencie, kde zostávajú počas poľovačky. 

Ich dve deti sa skamarátia s mojím otcom Rélym a sestrou Bözsi. Všetky sú v rovnakom veku – 12 a 8 rokov. Zakúpia sa dva poníky, deti si porozumejú i bez znalosti jazyka, a čas pekne uteká.

Nastane deň odchodu – cesta do Anglicka, kde už kotví loď Titanic, aby ich dopravila do Ameriky. O katastrofe storočia sa mestečko dozvedá o pár týždňov. Otrasené ešte roky spomína – len dva poníky tu po nich zostali.

Takto nám to vyrozprával náš otec. Čo sa už nikdy za svojho života nedozvedel, bolo nasledujúce: Je rok 2012, jedno storočie od katastrofálneho zániku Titanicu. Švédsko, námorná veľmoc, má v historickom námornom múzeu pri tejto príležitosti veľkú výstavu. Dozvedám sa o nej a prepadne ma pocit spolupatričnosti k udalosti spred sto rokov. 

Napadne mi nasledujúca myšlienka – veď medzi tisíckami cestujúcich musí byť zoznam najznámejších, keď nie tých najdôležitejších osôb. Vanderbiltskú rodinu tam však nenachádzam! Čítam ďalej a dozvedám sa, že rodina nikdy neodcestovala. 

V Londýne mali tetu, ktorá v ťažkých hysterických záchvatoch predvídala veľkú námornú katastrofu. Bolo to také intenzívne, že Titanicom odísť nemohli. Zachránila im životy…

Nájdem si kontakt na kurátora výstavy Titanicu a spojím sa s ním. Tento pán prejaví veľký záujem, požiada ma napísať všetky podrobnosti o našej rodine a udalosti od počiatku. Poviem mu, že určité veci sa dajú zistiť na počítači, ale on je vraj starší a nerád sa do toho púšťa. Udržujeme milý kontakt i po výstave.

Referuje mi o svojej ceste do USA. Medzi iným navštívi mesto Memphis a Vanderbiltskú rezidenciu. Je ohromený nevkusom rodiny žijúcej v menšej kópii Versaillu. Majordomus na jeho otázku o rodinnom živote priamo odpovedá: „Bola to veľmi nešťastná v spolužití a osudom prenasledovaná rodina.“

V roku 1915 Vanderbilt odchádza americkou loďou Lusitania do Európy. Napriek dohovoru s Nemeckom o nepoužívaní mín v osobnej lodnej doprave Lusitaniu potopí nemecká ponorka. Zahynie okolo tisíc cestujúcich, medzi nimi i Vanderbilt.

Týmto vstupuje USA do prvej svetovej vojny…