Pozor na alimenty! Strážte si ho.
Predstavte si, že idete uťahaný z práce a ešte máte milú povinnosť, vyvenčiť vášho štvornohého kamaráta. Nie Fera, Miša či Joža, ktorý už pred polnocou po pár poldecákoch nevládze stáť na dvoch, ale vášho psa.
Beriete ho do ulíc. Lenže, jeho to ťahá na všetky svetové strany len nie tam, kam chcete ísť vy. Zňucháva, stopuje, značkuje si zdvíha chlpatú nôžku pri každom prvom, druhom, aj treťom kríku. Značkuje ploty, brány, záhony. Správa sa ako odtrhnutý z reťaze. Chce bežať v jedinom okamihu na juh i sever zároveň. S chvostom nahor, mávajúc ním významnejšie ako pionier mávadlom na prvého mája.
Čo s tým psiskom je? Pýtate sa a váš vnútorný hlas vám odpovedá: „Šibe mu.“
Zastavíte sa, vyhrešíte ho a on sa iba pozrie do neba a spustí: „Aúúúúúúú…aúúúúúú…aúúúú.“
Takéhoto ho nespoznávate.
Ste unavený, ledva stojíte na nohách. „Ideme domov“, zavelíte a nasmerujete si to na východ. Pes je naštvaný. Cíti, že sa vraciate. Koniec vychádzky. Ešte stále vám nesvitá, prečo je ten pes taký ako z divých vajec?!
Až potom, keď prechádzate okolo suseda, ktorý má doma fenku a váš harino podskočí o dva metre vyššie, keď ju zaňuchá, precitnete. „Tak tu sa niekto hára,“ odpovedá vám nielen váš hlas, ale aj pes, čo sa zúrivo domáha svojho! Len tá vôdzka ho škrtí! Preč s ňou! Preč s obojkom. Preč so všetkými zábranami. Ach, tá láska nebeská! Aj ploty, aj brány preskočí, aj ploty, aj brány podhrabe. Je koniec mája, aj vzduch vonia pižmom. Alebo je to baza? To asi nie.
Darmo je, človek môže byť unavený, ale psovi je to jedno. Pudy sú pudy. A láska je láska.
Tak teraz, keď to vyšlo najavo – aj vám doplo, že možno včera, keď váš štvornohý priateľ zmizol ako gáfor z domu (cez zavretú bránu) a nebolo ho aj dve hodiny, zažil psie nebo.
Aliby sú zbytočné. Ak prídu plody lásky vášho miláčika na svet, určite budú mať chvost, uši aj farbu očí po tatovi. A tak idete radšej do roboty, veď alimenty treba platiť! Aj tie psie!
