Štefan Vetrík z Banky pokoril hrdinskú SNP-čku za 25 dní

Cesta značená červenou turistickou značkou prepletá prírodné scenérie a obsahuje aj historické miesta, kde sa odohrávali kľúčové udalosti Slovenského národného povstania v rokoch 1944-1945. Trasu poznajú najmä vyznávači túlania sa po horách a turisti. Táto cesta, ktorá sa kľukatí zväčša po hrebeňoch slovenských pohorí a zachádza aj do Česka, je nielen obrovskou fyzickou skúškou, ale preverí mentálne každého, ktorý naberie odvahu sa po nej vydať.

A tam sa začína príbeh Štefana Vetríka, obyvateľa Banky, ktorý v živote pokoril rakovinu, chemoterapiu aj rádioterapiu a so zníženou kapacitou pľúc sa rozhodol po sérii smutných, i keď katarzných udalostí vo svojom živote vydať na tento pochod, pri ktorom pojem „komfortná zóna“ stráca význam.  Táto misia totiž nie je o míňaní financií na jedlá v reštauráciách a izby v drahých hoteloch.

O svojom putovaní prišiel vyrozprávať do Gitarového múzea v Piešťanoch. Pri predstave, čo človek, ktorý „hrdinskú SNP-čku“ zdolá, musí zakúsiť, viacerým zastane rozum.

A tu sa pred publikom zjavil vysoký, super štíhly muž s chlapčenským úsmevom a energiou za dvadsiatich. Hoci nikdy neprednášal, rozprávanie mu šlo od ruky a spolu s premietanými fotografiami a videami vytvoril pozoruhodné svedectvo, pre viacerých nepredstaviteľných, udalostí naprieč jeho cestou slovenskou prírodou.

Jeho sen sa stal skutočnosťou, keď sa 15. júla 2024 o 16. hodine postavil na štart hrdinskej cesty našou krajinou. S 36-ročným batohom, v ktorom mu na chrbte viselo 20 kilogramov životne dôležitých vecí, vo funkčnom oblečení z Lidla a s dvomi plne nabitými telefónmi sa vydal na svoj životný pochod. Na ceste natrafil na vrtochy počasia, ktoré ho sprevádzali počas celého putovania. Denne prešiel niekoľko desiatok kilometrov, prespával v útulniach či prístreškoch a prežil s minimom vecí, čo mal v batohu.

S radosťou spomínal na zber lesných malín a čučoriedok, ktorých sa v lesoch najedol dosýta. Jeho najväčším zadosťučinením však boli výhľady na náš krásny kút zeme, ktorých sa hodiny nevedel nabažiť. Aj keď náročné stúpania na kopce neboli jeho najobľúbenejšími spomienkami, výhľady to všetko prekonali. Na ceste obišiel nové aj staré útulne a stretol sa najmä s pohostinnosťou a dobrotou ľudí, ktorí turistov „SNP-čkárov“ poznajú a pomáhajú im. Spomína tiež na svoj rekordný deň, keď prešiel najviac – 45 kilometrov za 10 hodín a 30 minút.

Najhoršie počasie prežil počas putovania Nízkymi Tatrami, kde ho na Chopku postretlo azda peklo. Bojoval nielen s dažďom, ale aj s nepríjemným studeným vetrom, keď ho nevedelo zahriať ani všetko oblečenie, čo mal v batohu. Ku všetkému sa pridala veľmi malá viditeľnosť, občas len na 20 metrov. Pre silný vietor, ktorý stále menil smer, mal ťažkosti aj kráčať, ale zlý úsek napokon zdolal a čakal ho odpočinok v útulni Ďurková.

Vďaka vetrisku, ktorý rozfúkal opar, si tak potom z vrchu Nízkych Tatier, z Veľkej Chochule, pozrel tie najkrajšie výhľady. Hneď potom však prekonal najhoršie klesanie s veľkými, ostrými kameňmi z Prašivej do Hiadeľského sedla a vzápätí najstrmšie stúpanie na SNP-čke na Kozí chrbát so 170 výškovými metrami na približne 500-metrovej vzdialenosti. Po týchto výzvach mal už najťažšie úseky a aj polovicu celého putovania za sebou. Náročné boli tiež Kremnické vrchy, odmenou však bola krásna nová útulňa voňajúca drevom – u Kapucínov pri Kremnických Baniach.

Počas dlhej cesty sa mu nevyhlo ani viacero pádov, no takmer všetky zachránil batoh. Počas posledných kilometrov pri zostupe z Vápennej sa však pošmykol na blate, pristál na boku a rozrazil si lakeť. Do cieľa na hrade Devín prišiel šťastlivo 10. augusta po 25 dňoch a troch hodinách presne v deň svojich 52. narodenín.

„Všetko dopadlo nad moje očakávania dobre, bez jediného otlaku, vážnejších úrazov iba s drobnými odreninami po viacerých pádoch na blate alebo štrku. Ďakujem všetkým, ktorí ma na tejto ceste podporovali, aj tým, ktorí mi po ceste nezištne, ale aj za odplatu ochotne pomohli. Táto cesta ma určite fyzicky, no hlavne mentálne veľmi posilnila a dala mi veľa hlavne tým, že prakticky štyri týždne som musel fungovať len s tým, čo som mal zbalené v batohu. Nechýbalo mi nič, jedlo som si vždy mal kde kúpiť a vody bolo, našťastie, dosť. Človek pri takejto misii zistí, čo všetko potrebuje, lepšie povedané nepotrebuje k mesačnému pobytu v prírode,“ zhodnotil svoje putovanie obyvateľ Banky.

Štefan Vetrík, nositeľ piatich diagnóz a porazenej rakoviny, je živým mementom toho, že strojcom svojich vlastných hraníc sme len my sami. Jednoduchým, ale priamym spôsobom ukázal, čo všetko sa dá dokázať, keď človek vyjde zo svojej komfortnej zóny a že naozaj všetko sú len výhovorky.