Piešťanskí lekári pod olympijskými kruhmi

Pre zaujímavosť, prvým piešťanským lekárom na olympiáde bol dnes už nebohý Ľudovít Komadel. Ten súťažil na OH 1952 v Helsinkách ako plavec, o štyri roky neskôr bol na OH v Melbourne trénerom Ladislava Bačíka a na OH v Mexiku v roku 1968 bol lekárom československej výpravy. Ako lekár dlhé roky pôsobil aj v univerzitnom športe a na OH 1992 v Barcelone bol ocenený Olympijským radom v striebre. Po ukončení plaveckej kariéry bol členom exekutívy Medzinárodnej federácie športovej medicíny, členom exekutívy a predsedom lekárskej komisie Medzinárodnej federácie univerzitného športu a predsedom lekárskej komisie Slovenského olympijského výboru.

Vráťme sa však do súčasnosti. Roman Fano aj Daniela Kňaze Doležalová boli v mladosti tiež aktívnymi športovcami, a hoci to nedotiahli tak ďaleko ako Komadel, ako lekári neboli v Paríži žiadnymi nováčikmi. Svedčia o tom aj nasledujúce riadky…

Fano začínal ako veslár

Ortopéd a chirurg Roman Fano má za sebou tiež úspešnú športovú kariéru. Už ako 15-ročný sa stal členom vznikajúceho Veslárskeho klubu Sĺňava Piešťany. „Vtedy prišiel na našu lodenicu prvý veslársky tréner v Piešťanoch Jožka Piska. Oslovil ma, či by som nechcel byť veslárom. Súhlasil som a zložili sme prvý skif, ktorý mi „prirástol“ k srdcu. Počas mojej veslárskej kariéry som sa stal 17-krát majstrom Slovenska a trikrát som stál na stupňoch víťazov na majstrovstvách Československa. Na vysokej škole v Bratislave som sa podieľal na založení veslárskeho klubu Slávia Filozof, s ktorým sme uspeli aj na medzinárodných regatách,“ zaspomínal si Fano.

Keď mal Roman menej času na vrcholový šport, pri štúdiu na lekárskej fakulte začal behávať a na spestrenie skúsil aj niekoľko maratónskych behov v Košiciach a v Trnave (nie zlým amatérskym časom 3 hodiny 11 minút).

„Keďže som vyrastal po boku mnohých športovcov a začal som sa venovať najskôr chirurgii a neskôr ortopédii, postupne ma kontaktovali tenisti, kanoisti a ďalší športovci. V roku 1996 som sa stal lekárom daviscupovej reprezentácie a o rok neskôr fedcupovej reprezentácie Slovenska.

Naposledy sa Roman Fano zúčastnil letnej olympiády v Paríži.

S týmito tímami som doteraz absolvoval 118 stretnutí a bol som aj pri víťazstve fedcupového tímu v Maspalomas v roku 2002 i pri finálových úspechoch daviscupovej reprezentácie 2005 aj teraz našich žien v Malage vo finále Billie Jean King Cupu 2024.“

Od Sydney 2000, kde získala piešťanská plavkyňa Martina Moravcová dve strieborné medaily, bol Fano ako lekár na všetkých letných a dvoch posledných zimných OH, od 2017 ako šéflekár slovenskej výpravy na OH. Od roku 2017 pracuje už tretie olympijské obdobie aj ako vedúci lekár Lekárskej komisie Slovenského olympijského a športového výboru (LK SOŠV).

„Zabezpečenie výprav na olympiáde je vždy obrovská výzva. Prekonali sme náročné covidové olympijské hry, kde sa epidemiologická situácia menila každú hodinu a celá výprava bola závislá od rozhodovania nášho tímu. Musím pripomenúť, že COVID manažérka na týchto OH Daniela Doležalová si za odvedenú prácu získala pevné miesto v LK SOŠV. Som rád, že môj tím mal možnosti sa prezentovať v tejto oblasti športovej medicíny aktívnou formou na vrcholných odborných športových svetových kongresoch. Za to obdobie sme boli súčasťou viacerých významných tímov športovcov, ako sú Slavomír Kňazovický, Michal Martikán, Elena Kaliská, Jana Dukátová, Anatasia Kuzminová, Petra Vlhová, Dominik Hrbatý, Dominika Cibulková a ďalší. Vďaka tejto práci som spoznal veľa krajín a kultúr a svoje deti som viedol k pozitívnemu vnímaniu športu,“ dodal doktor Fano, ktorý je držiteľom bronzových olympijských kruhov.

Na začiatku bol basketbal a golf

Daniela Kňaze Doležalová bola tiež športovkyňou. „V mladosti som hrala som basketbal za Piešťany, ale keď som začala študovať na vysokej škole, s aktívnym športom som prestala. Ostala som však verná golfu a jachtingu. K nemu ma priviedol otec, s ktorým sme jazdili regatové preteky, najčastejšie v Chorvátsku. Dnes už športujem len rekreačne, hrám golf a tenis,“ uviedla Doležalová.

Daniela Kňaze Doležalová v Paríži 2024.

Nás zaujímalo, ako sa dostala do lekárskeho tímu SOŠV… „Bolo to vďaka doktorovi Fanovi, s ktorým som začala spolupracovať ako lekárka pre športovcov slalomu na divokej vode. S nimi som posledných šesť rokov strávila na väčšine svetových pohárov i na majstrovstvách Európy. A teraz už dvakrát aj ako ‚ich‘ lekárka na olympiádach v Tokiu a Paríži. Neskôr som začala vďaka dr. Fanovi spolupracovať aj s tenistami daviscupového a fedcupového tímu. Doteraz som bola na dvoch letných olympijských hrách v Tokiu a Paríži a jedných zimných – v Pekingu. Tiež som bola ako šéflekárka na zimných olympijských hrách mládeže v Južnej Kórei. V Tokiu som bola ako COVID manažérka a lekárka športovcov na divokej vode, v Paríži ako lekárka výpravy, v Pekingu som mala na starosti pretekárov v biatlone, behu na lyžiach a, samozrejme, v Pekingu tiež ešte COVID manažérka. Na každých hrách mám úlohu aj dôstojníka pre antidoping.“

Každý aktívny účastník má z olympiád množstvo zážitkov, výnimkou nie je ani piešťanská lekárka: „Zážitky z Tokia sú pomerne oklieštené pre covidové opatrenia, ktoré v tom čase boli v platnosti. Ľudia sa príliš nestretávali, všetko prebehlo v oblaku obáv možnej nákazy. Ale tým, že to boli moje prvé olympijské hry, boli pre mňa úžasné, že som videla toľko výnimočných športovcov v jednej ‚dedine‘ pokope. Pre mňa bol zážitok vtedy vidieť naživo Novaka Djokoviča.

V Pekingu boli hry iné tým, že sme boli rozdelení do troch miest od seba vzdialených jedenapol až dve hodiny cesty autobusom. Navyše za prísnych covidových opatrení, a na dôvažok v Číne, kde bol sledovaný každý krok. Pre mňa bolo nezabudnuteľné, ako strašne tam bola zima (-24 až -28 stupňov Celzia). Vtedy som nemala chuť ani vyjsť z budovy. Samozrejme, bolo krásne sledovať našich hokejistov, ako sa prebojovali až na bronzovú priečku. Emócie, ktoré som tam videla, boli silné a len ťažko sa dá opísať, ako celá atmosféra človeka dojíma a ako veľmi sa cíti byť hrdý, že je Slovák.

A teraz Paríž… úprimne povedané, olympiáda v Tokiu sa mi páčila viac. Neviem, či to bolo tým, že sme boli malá výprava, alebo chaosom, ktorý v Paríži vládol prvé dni tesne pred a po otvorení OH. Pre všetkých boli obťažujúce najmä vzdialenosti jednotlivých športovísk od seba a klasická francúzska nedôslednosť. Škoda, že sme nedoniesli viac medailí, ale aj tak bolo úžasné vidieť Kajku Schmiedlovú, ako valcuje jednu súperku za druhou, a byť na dvorcoch Roland Garros je niečo úžasné.“

Ktorí športovci ju zaujali? „To je pomerne ťažká otázka. Tým, že som mala dosť obmedzené možnosti sledovať viaceré športy (bol aj obmedzený vstup pre účastníkov OH, nedostali sme sa na všetky športoviská), dosť sa mi zúžil výber športov. Ale jednoznačne to bol tenis – Djokovič, Nadal. Pre každého je to individuálne, každý inklinuje k iným športom. Napríklad v Tokiu som išla na golf a Rory Sabbatini odtiaľ priniesol striebro! Čo ma zase prekvapilo v Paríži, bolo džudo. Ani vo sne mi nenapadlo, koľko ľudí tomuto športu fandí a je doslova nadšených jeho sledovaním. Pre mňa to bol doteraz okrajový šport, ale keď som videla sedemtisícovú halu obsadenú do posledného miesta, ostala som v šoku.

Práca na OH nie je ohraničená časom. Je to 24-hodinová služba, ale,  samozrejme, nie každú chvíľu je nutné zasahovať. Takže áno, ak som vedela, že napríklad ‚naši‘ majú preteky na divokej vode, išla som tam, alebo som si pozrela tenis, džudo. Ale viac-menej to boli športy, kde sme mali zastúpenie. Možno je to mnou, a mohla som ísť aj inam, ale mala som určitý druh zodpovednosti, že ‚čo ak by sa náhodou…‘ Tak som radšej ‚strážila‘ a povzbudzovala našich reprezentantov,“ odpovedala Doležalová.

Štefan Gregorička