Kávičkári, ochutnajte vôňu histórie, toto je príbeh prvej pražiarne v Piešťanoch

Tu niekde začína príbeh rodiny Mikulíkovcov, ktorá ešte na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia naučila piť voňavú kávu nielen Piešťancov, ale aj kúpeľných hostí z Thermie Palace, Grand hotela Royal, Edenu, Excelsioru (dnešnej Jalty), Victorie Regie (Leiera) či hotela Lipa.

„Trvalo mi veľmi dlho, kým som objavila v Piešťanoch dcéru Františka Mikulíka. Bolo to dobrodružstvo a v jeho závere veľká radosť zo stretnutia. Cítila som, že na chvíľu som aj ja mohla vďaka fotkám, ktoré mi Daniela Mikulíková poskytla, vstúpiť

do dávnej pražiarne nášho predchodcu. Všetko tam voňalo – tak ako u nás, ľudia sedeli na terasách, upíjali spôsobne kávu zo zdobených porcelánových šáločiek a dlho sa rozprávali. Tešili sa zo života, žartovali, šepkali si do uška. Veď my Piešťanci milujeme kávičkovanie. Už vtedy, v roku 1933, Mikulíkovu kávu poznali i na pretekoch vetroňov na piešťanskom letisku, kde usporiadal súťaž pre návštevníkov podujatia a aj takto vošiel do povedomia verejnosti,“ povedala nám Alena Panáková.

František Mikulík pred prvou pražiarňou kávy na dnešnej Teplickej ulici.

Prvá pražiareň kávy patrila Mikulíkovi

Majiteľ prvej piešťanskej pražiarne František Mikulík sa narodil v roku 1894 v moravskom Kojetíne, okres Přerov, ako posledné z deviatich detí obchodníka Metoděja Mikulíka. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho ako osemnásťročného mladíka odviedli na front, bojoval v Taliansku na Piave. Krátko po vojne sa oženil a usadil v Piešťanoch ako obchodník s kávou.

Na prelome 20. až 30. rokov minulého storočia vlastnil pražiareň kávy s motorovým pohonom. Kávu pražil každý deň. Mal niekoľko vlastných zmesí kávy, ktoré boli v Piešťanoch veľmi obľúbené. Do zmesí používal prevažne kávu arabica, odrody Columbia, Santos Brazil, Salvádor a Honduras. Jeho osvedčené receptúry sa, žiaľ, nezachovali, miešal ich väčšinou spamäti. Dal si zhotoviť vlastné reklamné 100- a 250-gramové vrecká s logom káva Mikulík. Vrecúška sa líšili farbou podľa zmesí, ktoré predával. Rovnako bol balený kockový cukor s reklamou na jeho kávu.

Toto všetko sa dialo v malom obchodíku na Benešovej ulici, dnešnej Teplickej. Kedysi tam bol zelovoc, dnes obchod so španielskymi delikatesami. František Mikulík nikoho nezamestnával. Uprednostňoval prípravu a predaj vlastných zmesí kávy s väčším odbytom, jeho zmesi boli veľmi obľúbené. Zásoboval vtedy všetky známe piešťanské hotely.

Po vojne sa pila káva a tancoval charleston

Povojnové roky priniesli uvoľnenie, ľudia si užívali život. Bol to čas charlestonu, spoločenského života a radosti. Pražiar kávy Mikulík bol veľmi dobrý tanečník, s manželkou často chodili do spoločnosti. Miloval hudbu, hral i druhé husle v piešťanskom kúpeľnom orchestri pod vedením pána Gumbíra. V starom hudobnom pavilóne pri Kursalone hrávali popoludní operetné melódie na počúvanie a Straussove valčíky. Večery boli spestrené aj vážnejšou hudbou.

Zvrat nastal koncom 30. rokov minulého storočia, keď Mikulíkovi zomrel syn a schyľovalo sa k druhej svetovej vojne. S manželkou neuniesli stres a manželstvo sa im rozpadlo. Rovnako i biznis strácal na odbyte, prestal prosperovať. Po vojne mu veľkopražiareň znárodnili a celkom zanikla. Musel definitívne skončiť.

Ako 54-ročný sa František Mikulík druhý raz oženil, narodili sa im dcéry Daniela a Sylvia. Po znárodnení bol zamestnaný ako úradník v Jednote, neskôr ako váho-mechanik. Kávička však zostala jeho srdcovou záležitosťou až do konca života. Piešťanci si kupovali v Bratislave

v DAREVE zelenú kávu a on im ju doma pražil za stáleho miešania v kávovej sieťkovej guli. V nedeľu popoludní si s manželkou tradične vychutnávali zalievanú kávičku v nahriatych šálkach. Obetavo pracoval až do svojich 80 rokov, aby jeho dcéry mohli študovať mimo Piešťan. Zomrel v roku 1976 ako 82-ročný.

Už v utorok 1. októbra môžete kávičkovať pri príležitosti dňa kávy spolu s týmito dámami z rodinnej pražiarne Classic Coffee na Námestí 1. mája v Piešťanoch.

Prvý október je dňom kávy

Toľko príbeh prvého piešťanského pražiara, ktorý Alene Panákovej vyrozprávala dcéra Františka, Daniela Mikulíková, ktorá sa celý svoj profesionálny život zaoberala biochémiou.

„Zaujímavé bolo i zistenie, že práve názov Excelsior – čiže hotel Jalta, kam František Mikulík dodával svoje kávy, aj nás v roku 1993, keď sme 1. januára v deň vzniku Slovenskej republiky začali s našou rodinnou pražiarňou, istým spôsobom premostil do minulosti a spojil s Mikulíkovcami. Veď naša prvá pražená káva niesla názov: Excelsior,“ usmiala sa a podala nám na tácničke voňavú kávičku Panáková.

Mimochodom. Viete o tom, že prvý október je Medzinárodným dňom kávy? Ak ho túžite osláviť po piešťansky, na terase či v útulnej kaviarničke, práve Panákovci vás srdečne pozývajú. A okrem kávy, priateľov a fajnšmekrov si u nich môžete prečítať aj najnovšie správy z nášho „klebetníka“ alebo iných novín. Veď aká by to bola káva bez šušťania novinového papiera?

Viera Dusíková