Školské lavice začali drať pred siedmimi desaťročiami
Detská bezstarostnosť sa končí nástupom do prvej triedy základnej školy. V pondelok 2. septembra nastúpilo v Piešťanoch v piatich základných, jednej cirkevnej a jednej spojenej škole do prvých tried takmer 300 detí. Pre ne sa začínajú povinnosti, ktorých bude z roka na rok viac. Pred sedemdesiatimi rokmi boli v Piešťanoch tri základné školy a štvrtá bola súčasťou vtedajšej Jedenásťročnej strednej školy.
Keď sme mali šesť rokov, začali sa aj naše školské povinnosti. Dnes je to už neuveriteľných 70 rokov, čo som si spolu s ďalšími 45 spolužiakmi zasadol do školskej lavice na vtedajšej Jedenásťročnej strednej škole (JSŠ), ktorá sídlila na Stalinovom námestí (dnešné Námestie SNP). Škola názov dostala v roku 1953 a nahradila dovtedajšie gymnázium. Mala osem ročníkov základnej a tri strednej školy, preto sa volala jedenásťročná.
Na rozdiel od dnešných dní bolo v tom čase školopovinných detí v Piešťanoch ako maku. V prvom ročníku otvorili na našej škole dve triedy, neskôr tri. Nás do prvej „B“ triedy chodilo štyridsaťšesť. V skutočnosti nás bolo až 48, v priebehu školského roka dvaja spolužiaci odišli a namiesto nich prišli dvaja iní. Do druhej triedy nás chodilo dokonca päťdesiat. Každý rok niekto odišiel, iný zas prišiel. Neskôr k nám pribudli aj deti z Kocuríc, takže za deväť rokov sa nás vystriedalo v „béčke“ osemdesiat.
Každý začiatok je ťažký…
Našou prvou triednou učiteľkou bola Zuzana Hroncová, ktorá mala na starosti na dnešné pomery, keď je v jednej triede najviac 25 žiakov, nevídaných 46 prvákov. Vtedy však boli deti oveľa poslušnejšie, inak by učitelia ťažko zvládli toľko žiakov. Pani Hroncová nás učila písať prvé písmenká, čítať prvé slová a počítať. V prvých dvoch ročníkoch sme mali päť predmetov – slovenský jazyk, matematiku, kreslenie, telesnú a hudobnú výchovu. Tieto predmety nás učil v druhom ročníku aj Cyprián Šúst.
V čase, keď sme začali chodiť do školy, v ktorej dnes sídli Gymnázium Pierra de Coubetina, stáli na námestí okrem budovy našej JSŠ aj niektoré staršie viacpodlažné domy a okrem nich ešte okresný a mestský úrad. Až neskôr sa začali stavať činžiaky pri vtedajšom mestskom národnom výbore a oproti našej škole, kde bola záhrada pána Šišku. Tie vyplnili námestie. Pri spomínanej záhrade na Bernolákovej ulici bola malá pekáreň pána Bartovica. Keď sme sa večer vracali z popoludňajšieho vyučovania, z pekárne sa šírila vôňa čerstvo upečeného chleba, ktorej sme nedokázali odolať. Raz sa nám dokonca podarilo od pekárov „vyžobrať“ kúsok chleba, ktorý sme cestou domov zjedli.
V tretej triede, v ktorej nás učila Antónia Bernkopfová, pribudli aj ručné práce. V štvrtej nás mala pod palcom Mária Vrbová. Vtedy sme sa začali učiť aj ruštinu. V každom ročníku dochádzalo k viacerým zmenám. Niektorí žiaci prišli, iní odišli, no celkový počet pod štyridsať neklesal. Zásadná zmena pre nás nastala v piatej triede, ktorú sme absolvovali v takzvanej Židovskej škole. Bola to trieda aj so školským dvorom na Royovej ulici. Vtedy tam ešte nestáli činžiaky ani kolonáda oproti kinu. Naším triednym učiteľom bol Ján Chalupka, ktorý nás okrem doterajších predmetov učil tiež zemepis, dejepis a prírodovedu.
Na druhom stupni, teda od šiestej triedy, bol tri roky naším triednym učiteľom Štefan Škarba a v deviatom ročníku Rudolf Pleško. Zmena bola v tom, že každý predmet učil niekto iný, iba Róbert Stipanitz mal až tri – matematiku, rysovanie a hudobnú výchovu. Treba povedať, že bol veľmi prísny. Napríklad v matematike sme museli vedieť spamäti násobilku do 15, v algebre všetky vzorce. Samostatnou kapitolou bolo rysovanie, kde si potrpel hlavne na presnosti rámika. Mohol byť obrazec na ryse akokoľvek dobrý, ak nesedela dĺžka a šírka rámika, rys roztrhol a hodil na zem. To znamenalo päťku. Na prvej hodine hudobnej výchovy si nás postavil v telocvični do radu a každému zahral na husličkách „á“. Kto ho nevedel zaspievať, dostal slákom po hlave a musel urobiť krok vzad. Tí, ktorí spievať vedeli, boli vybraní do spevokolu, ostatní si mohli písať domáce úlohy.
Súčasťou školy bola aj menšia telocvičňa. Tam nás učil telesnú výchovu najskôr Jozef Pomajbo, potom Ladislav Berlanský. Vďaka nim sme sa naučili preskakovať cez dreveného koňa, šplhať na lane či oceľovej tyči, cvičiť na hrazde, bradlách a podobne. Samozrejme, že chýbať nesmelo ani behanie a loptové hry, ktoré sme hrali aj na školskom dvore. Ten sa v zime, keď dobre mrzlo, zmenil na klzisko. Na ňom sme sa korčuľovali alebo hrávali hokej. I vďaka telovýchove boli vtedy deti pohybovo zdatné a viacerí spolužiaci sa uplatnili v športových kluboch.
Fotografia z ôsmej triedy, jún 1962. Stoja zľava: Katarína Galová, Zdena Sitková, Andrea Margetínová, Margita Orviská, Mária Rusnáková, Eva Šulhanová, Dušan Nitschneider, Kristián Lešický (pred ním triedny učiteľ Štefan Škarba), Ivan Fencl, Eva Gavorová, Nadežda Zemanová, Dorota Hronová, Zuzana Škarbová, Eva Lehotayová, Eva Malíková, Jana Hanicová, Hedviga Valášková a Mária Bírošová. Sedia zľava: Štefan Gregorička, Miroslav Talajka, Emanuel Galo, Ján Vršanský, Pavol Kurtanský, Peter Soldát, Miroslav Čúzy, Martin Sulík, Ľubomír Brunovský, Karol Kubíček, Dušan Slamka, Peter Duran, Viliam Porubec, Martin Jurica, Ján Kubo, Peter Pecháč. Na snímke chýbajú Karol Moravec a Anna Galová.
Zo spomienok (nielen) na školu
Väčšina žiakov našej triedy bola v prvých ročníkoch z centra mesta, takže do školy to mali blízko. No boli sme tu aj my, obyvatelia vtedajšej Pažite. To bola časť Žilinskej cesty od Pažitského mosta po kríž, plus Poľná ulica. My sme to mali do školy oveľa ďalej, preto sme používali aj skratky. Spolu s Petrom Duranom sme z času na čas chodili cez ich humno okolo potoka Dubová a po mostíku pri ‚stavniciach‘ sme sa po viacerých uličkách dostali do školy. V posledných mesiacoch školského roka sme tadiaľto chodili domov zo školy. Na Potočnej ulici bol totiž aj sklad Zelovocu, kde boli na dvore voľne uskladnené napríklad melóny. Keďže brána bola otvorená, párkrát sme melón ‚sprivatizovali‘ a cestou domov zjedli.
Martin Jurica a Peter Duran boli veľkí rybári. Dubové, ako sme potok volali, bolo vtedy čisté a darilo sa v ňom aj rakom. V zime, keď Dubové zamrzlo, chodili sme sa korčuľovať a hrať hokej. Keď sa ľady začali topiť, vozili sme sa na kryhách. Z času na čas sa kryha zlomila a my sme sa ocitli v studenej vode. Raz som prišiel domov celý mokrý, pričom voda na mojom odeve za ten čas zamrzla. Samozrejme, že mama ma nepochválila.
Pridám ešte jednu perličku: Ako syn súkromného roľníka som mal na školskú desiatu domáci chlieb natretý s domácou masťou. Deti z mesta mali zasa kupovaný chlieb s maslom. Pre ne bola vzácnosť jesť domáci chlieb s masťou a pre mňa ten ich kyselkavý s maslom. Tak sme si desiate k spokojnosti oboch strán vymieňali.
Na školu si zaspomínal aj môj spolužiak Karol Kubíček, ktorý sa neskôr v Prahe stal úspešným právnikom: „Obdivoval so moju prvú učiteľku tak, že doma ani rodičia, strýko, ani babka s dedkom ma nemohli o ničom presvedčiť a všetko bolo tak, ako povedala pani učiteľka. Bola to pre mňa obrovská autorita. Od tej doby som už nepoznal žiadneho učiteľa (stredná škola, vysoká škola), ktorý by mi tak imponoval.
Pár spomienok na prvú triedu som mal aj so šibačkou. Šibať som chodil aj naše spolužiačky. Samozrejme, že šibačkové slávnosti pokračovali i v ďalších rokoch, ale to už bolo buď s Lacom Šiškom, Kájom Moravcom a možno aj s Karolom Kantekom. Bola to paráda, na to si môžu spomenúť najmä Zemanovci, Vršanskí, Pecháčovci, Malíková, Margetínová i Šulhanová. Dodržiavali sme bontón a pohostenie sme prijali až po výdatnej oblievačke. Niektoré spolužiačky sa snažili nás čím skôr opiť a nakŕmiť, ba čo viac, odpojovali vodu v stúpačkách. Ale na nás nemali. Taký Kájo Moravec objavil všetko, pustil zastavenú vodu a už to išlo.“
Zoznam žiakov, ktorí sa v „béčke“ vystriedali za deväť rokov (mená sú uvedené podľa abecedy). Do prvej triedy nás chodilo spolu 48: Gabriela Balážová, Ladislav Beles, Jozef Bílik, Mária Bírošová, Dagmar Céreová, Mária Čechová, Miroslav Čúzy, Hana Drozdová, Peter Duran, Ivan Fencl, Rozália Galambošová, Marta Glossová, Miroslav Gordan, Štefan Gregorička, Jana Hanicová, Miroslav Haňo, Darina Horúcková, Martin Jurica, Katarína Korecová, Karol Kubíček, Ján Kubo, Emil Kučera, Katarína Kuniková, Margita Királyová, Kristián Lešický, Eva Maková, Jozef Maťaš, Pavol Mišík, Jozef Mišura, Rudolf Nešťuk, Dušan Nitschneider, Peter Novotný, Juraj Nosko, Anna Ondrisová, Margita Orviská, Mária Rusnáková, Zdena Sitková, Lýdia Stankovičová, Martin Sulík, Ladislav Šabo, Jozef Šimon, Viliam Šimo, Hedviga Valášková, Štefan Valica, Ivan Zábranský, Nadežda Zemanová, Mária Zemániková a Bohumil Žitňanský.
V ďalších ročníkoch prišli: Peter Baďura, Ľubomír Brunovský, Ján Čendek, Zuzana Demková, Anna Galová, Katarína Galová, Emanuel Galo, Jaroslav Gálik, Eva Gavorová, Jozef Grác, Janka Hoozová, Eva Janechová, Jozef Jendrušák, Karol Kantek, Pavol Kurtanský, Dorota Hronová, Zuzana Kuráková, Eva Lehotayová, Eva Malíková, Andrea Margetínová, Tomáš Michálek, Karol Moravec, Daniela Pavlíčková, Peter Pecháč, Viliam Porubec, Dušan Slamka, Peter Soldát, Zuzana Škarbová, Eva Šulhanová, Miroslav Telajka, Ján Vršanský a Ján Zvarík. Z tejto osemdesiatky nás deviatu triedu dokončilo 35.
Na roky v základnej škole si zaspomínal Štefan Gregorička.