Piešťanka Rybanská hrá za Maďarsko, túžila po zlatej medaile z OH, no sen sa jej nesplnil

„Veľmi to bolí. Neviem presne povedať, čo tomu chýbalo. V útoku sme zjavne boli slabšie, ako sme mali byť. Veľmi ťažko sa proti Američankám hrá šesť na šesť. Mám pocit, že sme nemali toľko presiloviek ako súperky,“ komentovala 24-ročná rodáčka z Piešťan. Maďarky nastúpili vo štvrťfinále proti favoritkám, no nevzdávali sa. „Neprišli sme s bielou vlajkou,“ poznamenala Rybanská.

Slovenka už mala olympijskú skúsenosť z Tokia, OH v Paríži sú však iné, búrlivá atmosféra ženie všetky hráčky vpred. „Je to úžasný zážitok. Som vďačná Bohu, že tu môžem byť, ale v tomto momente, práve keď sme prehrali, je ťažké vidieť tú svetlú stránku,“ priznala. Doplnila tiež, že komplikácie nastali už v základnej skupine. „Tam sme si to pokazili,“ poznamenala. Ak by totiž v skupine nepodľahli Holanďankám aj Austrálčankám, nemuseli o prienik do semifinále hrať proti pólistkám z USA.

Pozitíva Rybanská videla v obrane. „Dostať päť gólov od Američaniek, to je veľká pochvala pre našu defenzívu. Štyri strelené góly sú však málo, veľmi nám chýbali presilovky,“ pokračovala. Po takýchto prehrách sa občas ťažko hľadá ďalšia motivácia, v tomto prípade do duelov o konečnú 5. až 8. priečku. Podľa Slovenky v maďarských farbách však toto nie je ten prípad. „Reprezentujeme tu niečo,“ uviedla a pozrela sa na štátny znak na svojom župane. „Veľa ľudí sa na nás pozerá. Robíme to jedna pre druhú. Som hrdá na to, aký sme tím. Po žiadnej prehre sme nepustili jedna druhej ruku. Teraz spravíme to isté,“ povedala.

Aj na záver vyzdvihla silu kolektívu, do očí sa jej pritom tisli slzy veľké ako hrach. „Aj keď sa to teraz ťažko hovorí, lebo fakt sme prišli po zlato alebo aspoň po medailu, myslím si, že môžeme byť vďačné. Ja určite som. Vyhrali sme totiž už len tým, aký sme tím, že máme jedna druhú. To je niekedy viac ako medaila,“ uzavrela.

SITA